„698, 699, 700.“ V nočnom tichu Mathieu opatrne presúva malé kamene z jednej strany na druhú. Sedemsto kameňov. Každý z týchto kameňov predstavuje jeden Zdravas, ktorý sa v tú noc pomodlil. Noc, ktorá pripomínala noc v Getsemani, keď sa Ježiš tiež cítil sám a opustený svojimi učeníkmi. Noc, v ktorej sa modlil k Otcovi a prosil o silu znášať svoje utrpenie až do konca, a tak ho premeniť na vykúpenie.

Mathieu strávil štyri dlhé mesiace dňom i nocou v pazúroch teroristov kdesi na území nikoho medzi Mali, Burkinou Faso a Nigerom – len Boh vie, kde presne. Po jeho boku bola Pauline, jeho manželka, ktorá bola v piatom mesiaci tehotenstva. Neistota a strach aj o manželku s nenarodeným dieťatkom znásobovala Mathieuovo utrpenie v jeho osobnej „Getsemanskej záhrade“. 

Katechéta súhlasil, že spolupracovníkom nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi pri ich návšteve Burkiny Faso porozpráva svoj príbeh. Jeho manželka sa rozhovoru vyhýba – rany z minulosti sú ešte príliš čerstvé.

Keď sa Mathieu v roku 2003 rozhodol stať katechétom, netušil, čo to pre neho bude znamenať. Úloha katechétov všeobecne v Afrike a konkrétne v Burkine Faso je na Západe málo známa: Po štvorročnej príprave sa manželské páry venujú ako katechéti starostlivosti o katolícke komunity v odľahlých oblastiach. Sprevádzajú veriacich v ich každodennom živote, pripravujú ich na sviatosti, vedú nedeľné bohoslužby a sú mostom ku kňazovi, ktorý je často vzdialený mnoho kilometrov.

„Pamätám si, že sme žili v pokoji, obrábali sme svoju pôdu a mali sme nejaké zvieratá,“ hovorí Mathieu. „V roku 2018 Baasmere, kde sme pracovali ako katechéti od roku 2015, zažilo prvý útok. Keďže v dedine nebola škola, naše deti s nami nebývali, prichádzali len počas prázdnin. Už v čase nášho príchodu vládlo v tejto oblasti napätie – teroristi však útočili iba na vojenské a policajné stanice.“ Dedina Baasmere, ktorá patrí do diecézy Dori, je súčasťou farnosti Aribinda na severe krajiny. Malá katolícka komunita mala približne 150 až 200 členov.

Prvé varovanie

„V roku 2018 sa v mojom dome objavila skupina extrémistov,“ vysvetľuje Mathieu v rozhovore pre ACN. „Vyzvali ma, aby som sa prestal modliť a aby som prestal organizovať alebo viesť náboženské podujatia. Prišli neozbrojení a boli normálne oblečení. Niektoré tváre mi boli známe. ‚Ak budeš pokračovať, nečakaj nič dobré,‘ vyhrážali sa.“ Prv ako zmizli, zdevastovali obchody s nápojmi a vydesili obyvateľov na smrť. „Aj ja som sa bál,“ priznáva katechéta a otec piatich detí, „ale pomyslel som si: Nemôžem prestať hlásať Božie slovo – na to som tu. Tak som pokračoval vo svojej službe.“ Útočníci vyhľadali aj ďalších kresťanských predstaviteľov v dedine, aby sa s nimi porozprávali. „Tvrdili, že nechcú, aby sa tu kresťania modlili,“ povedali potom katechétovi.

Neskôr prišli druhýkrát: „Tentoraz som mužov nepoznal. Obvinili ma, že sa stále modlím a vediem pobožnosti,“ spomína Mathieu. Po týchto opätovných vyhrážkach sa katechéti z regiónu stretli so zodpovedným kňazom a s biskupom. Všetci sa rozhodli zostať, ale zároveň byť nenápadnejší a snažiť sa vyhnúť pozornosti extrémistov, napríklad presunutím času modlitby na skoršiu hodinu. Mathieu poslal svoju manželku Pauline k deťom, kde bola v bezpečí.

Únos

V sobotu pred Turícami sa jeho žena vrátila do Baasmere, aby mohli tento sviatok osláviť spoločne. Bolo to 20. mája 2018. Po liturgii slova sa veriaci rozišli domov. O 12.00 Mathieu odpočíval doma, keď do jeho domu náhle vtrhlo asi desať maskovaných ozbrojencov. Spýtali sa ho: „Čo tu ešte robíš?“ Mathieu im odpovedal: „Som katechéta, robím si svoju prácu.“ Potom ho prinútili ľahnúť si na zem, zaviazali mu oči a zviazali ruky a nohy. Počul, ako ničia a pália jeho veci. Vyvliekli ho von a posadili na motorku medzi dvoch teroristov.

„Myslel som si, že zomriem,“ spomína Mathieu. „Spútali mi ruky tak pevne, že som si mesiac necítil zápästia.“ Mathieu si so zaviazanými očami nemohol všimnúť, že Pauline tiež zajali a tiež bola v konvoji. Pauline žiadala, aby jej nespútavali ruky, pretože bola v piatom mesiaci tehotenstva, ale teroristi jej žiadosť ignorovali a aj tak jej zviazali ruky a nohy: „Až po prvej noci, keď mi sňali pásku z očí a rozviazali ma, som si uvedomil, že je so mnou; bolo to hrozné. Počas celej cesty som s ňou nesmel hovoriť,“ hovorí Mathieu pre ACN.

Začala sa nekonečná cesta. Po poldennom cestovaní strávili noc pod holým nebom. Ďalší deň pokračovali v ceste až na iné miesto, kde zostali týždeň. „Potom nás znovu premiestnili, tentoraz v ukradnutom džípe z nemocnice v Djibo. Na mieste, kam sme dorazili, nás držali v zajatí štyri mesiace.“ Mathieu dodnes nevie, kde ho zadržiavali, dokonca ani v ktorej krajine.

Keď prišli do cieľa, vzali ich k vodcovi skupiny. Nebol to miestny obyvateľ, ale Arab. Naliehali na Mathieua, aby sa rozviedol so svojou ženou. „Deň čo deň sa mi vyhrážali: ‚Zabijeme ťa, môžeš si vybrať spôsob, akým chceš byť zabitý. Normálne by sme ti podrezali hrdlo, ale nech sa páči, rozhodni ty.‘ Bolo to strašné.“

Bdejte a modlite sa

Únoscovia spálili to málo vecí aj oblečenie, ktoré mali Mathieu a Pauline pri sebe, dali im nové mená a moslimský odev. Museli sa podrobiť vyučovaniu moslimskej viery. „Celý čas  som sa neprestával modliť,“ zdôrazňuje Mathieu. „Spomínam si na jednu noc, keď som sa pomodlil sedemsto Zdravasov a počítal som ich pomocou malých kamienkov. Modlitba bola v tých chvíľach mojou jedinou oporou. Necítili sme sa Bohom opustení, modlitba ruženca mi dodávala silu.“

Mathieu s vážnym, zdržanlivým pohľadom zhrnie tieto štyri mesiace do jedinej vety, ktorá zhustí neopísateľné: „Nesprávali sa k nám dobre, veľmi sme trpeli.“ Katechéta rozpráva o hádkach medzi jeho trýzniteľmi, keď odmietol konvertovať: „Jedni žiadali našu smrť, iní prepustenie. Nakoniec nám jedného dňa povedali, že sme slobodní.“

Oslobodenie a tragédia

Cesta späť trvala dva týždne. Po tom, ako ich teroristi vysadili na opustenom mieste, im nejaký pastier pomohol nájsť vozidlo, ktoré ich odviezlo do najbližšej nemocnice. Pauline ošetrili, ale jej nenarodené dieťa bolo mŕtve. Pri tejto spomienke sa Mathieuovi zakalia oči smútkom, tichou a hlbokou bolesťou, ktorá ho navždy poznačila.

Mathieu sa napriek riziku rozhodol vrátiť do Baasmere. Nezostalo tam nič, všetko bolo zničené. V popole svojho domu však objavil dve veci: svoj občiansky preukaz a Bibliu.  „Bol som veľmi dojatý, pretože to bola Biblia, ktorú mi dal biskup, keď ma poveril službou katechétu.“ Mathieu zmĺkne, akoby v tej chvíli ešte stále cítil Božiu prítomnosť.

Keď počúvame jeho svedectvo, vynára sa nám  neodbytná otázka: Prečo nekonvertoval na islam? Jeho život by bol o toľko jednoduchší. Odpoveď prichádza zamyslene, s rovnakou pokojnou hĺbkou, s akou rozprával o svojej Getsemanskej záhrade: „Nikdy by som nemohol oklamať Boha. Lepšie je zostať verný Bohu ako ľuďom. Musíš svedčiť a hlásať, koho nasleduješ, a zostať mu verný.“

Podobne ako Ježiš v Getsemanskej záhrade, aj Mathieu trpel strachom, opustenosťou a temnotou. Ale podobne ako učeníci po zmŕtvychvstaní tam nezotrval. Keď mu biskup navrhol, aby po všetkom, čo vytrpel, odišiel predčasne do dôchodku, Mathieu odpovedal: „Nechcem odpočívať, chcem slúžiť svojmu ľudu.“ 

María Lozano / Dorota Luteránová 

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi