V súvislosti s eskaláciou vojny na Ukrajine vám prinášame rozhovor s biskupom Pavlom Hončarukom z Charkovsko-záporožskej diecézy. S rozlohou viac ako 196 000 km2 je jednou z najväčších diecéz v Európe, porovnateľnou s celým územím Sýrie alebo Bieloruska, a pokrýva takmer celé územie Ukrajiny na východ od rieky Dneper. V súčasnosti takmer 1 000 km dlhý vojnový front spadá takmer celý do tejto diecézy a jej mestá sú pod neustálym ostreľovaním. Rozhovor pre ACN viedol páter Jurij Blažejewski.

 

Mohli by ste opísať situáciu vo vašej diecéze, ktorá sa stala hlavným dejiskom tejto strašnej vojny?

Naša Cirkev je živá a aktívna. Kňazi a veriaci sú na svojich miestach, pokračujeme v modlitbách aj v každodennej liturgii vo farnostiach. V niektorých viac ako v iných, v závislosti od miesta: tam, kde prebiehajú vojenské aktivity alebo sú územia okupované, to nie je možnosť. Napriek tomu naša Cirkev slúži ľuďom, starším, deťom, ako aj vojakom, ktorí bránia našu vlasť.

Pred niekoľkými mesiacmi ste pre ACN opísali situáciu ako šok a bolesť. Možno na začiatku vojny bola nádej, že sa skončí skôr – teraz je jasné, že ešte nejaký čas potrvá. Ako sa cítite v piatom mesiaci vojny?

Prvý šok je za nami, teraz je tu permanentné napätie. Neustále niečo očakávame, najmä keď dochádza k ostreľovaniu a nie je jasné, kedy a kde udrie. Predvčerom to bolo asi 1 000 – 1 200 metrov od nás, v priamej línii. Včera večer bomby dopadli niekde veľmi blízko nás. Viem, že strelu, ktorá ma zasiahne, nebudem počuť. Takže keď počujem výbuch, znamená to, že som stále nažive. Sme pripravení na náhlu a nečakanú smrť. To znamená, že často chodíme k sviatostiam, najmä k spovedi. Je to úplne nová skúsenosť, iný spôsob života. Ráno vstanem a uvedomím si, že žijem.

Takáto bezmocnosť vás premôže. Zlo je také veľké a také cynické, že zvrháva velikánov tohto sveta z ich trónov. Vojny sa dajú veľmi ľahko vyvolať, ale ako ich zastaviť? Na druhej strane, uprostred víru vojny sú aj veľké znamenia Božej prítomnosti v srdciach ľudí, ktorí slúžia na rôznych miestach ako vojaci, zdravotníci, hasiči, policajti, ako aj v iných službách. Pri pohľade do tvárí týchto ľudí môžeme byť svedkami veľkej, božskej sily lásky, ktorou ich Boh inšpiruje.

Aká je teraz situácia v Charkove? Vracajú sa ľudia späť, alebo teraz začali opäť odchádzať?

Situácia sa neustále mení. Napríklad človek si môže prísť pozrieť svoj byt, ale hneď zase odíde. Vo všeobecnosti ľudia odchádzajú kvôli neustálemu ostreľovaniu Charkova. Ostreľuje sa pred obedom, po obede, v noci. Sme veľmi blízko frontovej línie, doslova dvadsať kilometrov. Pred vojnou mal Charkov 1,7 milióna obyvateľov. V súčasnosti ich je asi 700 000, teda menej ako polovica. Ale ostatné mestá v diecéze, ako Slovjansk, Kramatorsk alebo Bachmut, sú veľmi nebezpečné miesta v skutočnej vojnovej zóne. Prakticky všetci už utiekli, v týchto mestách zostalo málo ľudí.

Ako vyzerá každodenný život v meste pod neustálou paľbou?

Situácia každej rodiny a každého človeka je iná. Ak je dom človeka nepoškodený, má kde bývať, a ak má prácu, má aj finančné prostriedky. Ak je dom zničený, človek nemá kde bývať. A ak nemá prácu, ak bolo zničené pracovisko, osoba zostáva bez finančných prostriedkov. A keď sa k tomu pridá zranenie…

Niekedy majú ľudia len to, čo mali na sebe, pretože všetko zhorelo spolu s domom. Preto niektorí ľudia potrebujú oblečenie, niektorí topánky, lieky alebo jedlo, niektorí potrebujú len podporu a niektorí miesto na bývanie. Iní potrebujú niekoho, kto odvezie ich rodinu do bezpečia. Čelia množstvu problémov a výziev.

Zničený Charkov, marec 2022. Foto: ACN

Majú ľudia prístup k veciam potrebným na život? Je tam práca?

Zničenie mesta sa odhaduje na približne 15 %. To sú nenapraviteľné škody. Ale infraštruktúra mesta je funkčná, vydrží určitú záťaž. Tie závody a podniky, ktoré môžu, pracujú ďalej, ľudia v nich majú stále prácu, niektoré ďalšie boli úplne presunuté do iných ukrajinských miest. Takisto nemocnice a mestské služby, ktoré sú zodpovedné za elektrinu, plyn, vodu, kanalizáciu, odvoz odpadu, čistenie ulíc a verejnú dopravu, stále fungujú. Všetko funguje. Ak niečo zničia, za dvadsaťštyri hodín ani neviete, že sa niečo stalo, komunálne služby všetko vyčistia a odvezú. Naplno fungujú aj hasiči, polícia a ďalšie služby. Ľudia sa snažia žiť normálne, aj keď je v našom meste vojna. Školy a univerzity fungujú online.

A čo finančná situácia? Sú problémy s bankami? Sú obchody otvorené?

Len niektoré banky majú otvorené svoje pobočky. Fungujú aj len niektoré bankomaty. Väčšinou tieto fyzické miesta zostávajú z bezpečnostných dôvodov zatvorené. Celý finančný sektor však funguje, bankové karty fungujú všade. Obchody sú čiastočne otvorené. Včera som bol na trhu – zhorela len polovica. Tam, kde stánky a kiosky prežili, sa stále predáva. Ale ľudia si nemôžu nič kúpiť, pretože nemajú peniaze. Ľudia tu nie sú bohatí. Bohatí už dávno odišli, ale tí, ktorí žili od výplaty k výplate, zostali, museli počítať každý cent a teraz sú vo veľmi ťažkej situácii. Aj podľa oblečenia je vidieť, že takýto človek vždy viedol dôstojný život, ale vojna z nich urobila chudobných alebo bezdomovcov. Mnohí ľudia boli zasiahnutí aj psychicky a niektorí prepadli alkoholu.

V niektorých mestách, ďaleko od frontu, už ľudia ignorujú sirény. Ako je to v Charkove, kryjú sa ľudia, alebo ignorujú poplach a jednoducho si žijú svoj život?

Na začiatku vojny ľudia viac reagovali na ostreľovanie, spravidla nevychádzali zo svojich pivníc a krytov. Mnohí vôbec nevychádzali, žili tam neustále a niektorí sú dodnes veľmi úzkostliví. Sú ulice, kde ľudia takmer necítili, že prebieha vojna, pretože tam bolo úplné ticho. A sú aj štvrte, kde je všetko zničené. Vidím, že väčšina ľudí sa stala odvážnejšou, psychika začína potláčať pocit ohrozenia.

Aká je bezpečnostná situácia?

Keď je ostreľovanie ďaleko, ľudia stoja a stále sa rozprávajú, a keď je počuť strely bližšie, rozídu sa. Keď sa však dve alebo tri minúty nič nedeje, ľudia opäť vychádzajú von. Predvčerom išiel otec so svojím synom na aute. Prišli do mesta, aby si podali papiere na univerzitu, a vracali sa domov. Zrazu do auta priamo narazil granát. Z auta zostalo niekoľko trosiek, ale ich telá boli roztrhané na kusy.

Ako vidíte, ľudia pokračujú v jazde počas ostreľovania a niektorí to zvládnu a niektorí nie. Nemyslime si však, že ľudia sú nezodpovední. Nebezpečenstvo už trvá tak dlho, že sa ho musíte nejako naučiť ignorovať, ale musíte aj premýšľať a rozhodovať sa. Predtým to ľudia jednoducho nekontrolovali: utekali a potom začali premýšľať. Ale je to veľmi vyčerpávajúce, keď musíte utekať desaťkrát za deň.

Vaša diecéza je dosť jedinečná v tom, že ľudia z nej utekajú, ale zároveň v nej hľadajú útočisko.

Niektorí ľudia z Charkova alebo z iných frontových miest sa presťahovali do najbližších dedín – k príbuzným alebo do prázdnych domov, ktoré sa tam nachádzajú. Keď však videli, že sa to nekončí, niektorí začali odchádzať ďalej. Aj vo vnútri krajiny si treba nájsť miesto na život a prácu a s tým je spojených veľa ťažkostí. Na druhej strane odchod do zahraničia znamená, že odísť môže len manželka a deti a manželia musia zostať na ukrajinskom území, pretože platí vojnový stav. To je obrovská rana pre rodinu, pre manželov a spôsobuje veľké utrpenie.

Ľudia sú neustále v pohybe. Niektorí sa niekde usadia a nájdu si prácu, a niektorým sa to nepodarí. Niekedy sa zdá, že ľudia sa konečne usadili na novom mieste, a zrazu im to povedia: „Prepáčte, musíme vás požiadať, aby ste opustili náš dom“. Príbeh každého sťahovania je iný, ale vždy ťažký. Niektorí sa vracajú, pretože hovoria, že je pre nich ľahšie žiť pod paľbou, v nebezpečenstve, než žiť ako utečenci.

Kto ste v takejto situácii vy? Nemáte žiadne práva, nemôžete nič plánovať, nemáte nič vlastné. Stále máte pocit, že sa niekomu vznášate nad hlavou a že aj ostatní vás pozorujú. Je to psychicky veľmi náročné. Ak to chce niekto skúsiť, nech na mesiac opustí svoj domov, nech sa pozve k inému, potom k ďalšiemu, potom k tretiemu, potom k štvrtému, vždy ako hosť, a nech sa stále presúva.

Charkovská katedrála slúži aj ako sklad základných potrieb. Foto: ACN

Ako Cirkev vo vašej diecéze pracuje s utečencami a presídlenými osobami?

Tu v Charkove máme mariánskych otcov (Kongregácia otcov mariánov od Nepoškvrneného počatia Panny Márie, pozn. prekl.) a Caritas, ktorí pomáhajú vysídleným ľuďom, pretože do mesta prišlo mnoho tých, ktorí stratili svoje domovy. Tu, neďaleko hraníc, bolo včera v jednej dedine zničených dvadsať domov. Ruské vojská jednoducho ničia naše ukrajinské dediny a tí, čo prežili, potom utekajú do mesta, pretože tam sa už nedá žiť. Do Charkova prichádzajú aj vysídlenci z okolitých dedín, hoci Charkov je stále každý deň ostreľovaný.

Pracujeme aj na iných miestach, pomáhame distribúciou humanitárnej pomoci, vecí pre deti, potravín, plienok alebo sme jednoducho k dispozícii na rozhovor. Takéto prípady sú v Poltave, Sumoch, Konotope, Dnipre, ako aj v Záporoží a Pokrovsku.

Čo by ste chceli povedať dobrodincom, vďaka ktorým môže ACN posielať pomoc na Ukrajinu a do vašej diecézy?

Ďakujem za túto príležitosť – chcel by som sa v mene všetkých, ktorí dostávajú pomoc, ako aj v mene svojom, úprimne poďakovať všetkým za otvorené srdcia a pomoc. Nezáleží na tom, či to bolo veľa alebo málo, dôležité je, že ste nezostali ľahostajní k našej situácii. Úprimne vám ďakujem! Nech vás Boh žehná!

 

Ilustračná fotografia: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi