Až 700 riadených bômb namierilo Rusko len v júni 2024 na na druhé najväčšie ukrajinské mesto Charkov. O situácii v jednej z najväčších diecéz v Európe sme sa rozprávali s jej rímskokatolíckym biskupom Pavlom Hončarukom počas jeho návštevy v centrále nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi. Hovoril o význame pastoračnej starostlivosti v regióne, ktorý hraničí priamo s ruskou hranicou a už takmer 2,5 roka je vystavený masívnym útokom.
Mesto Charkov sa nachádza len 30 kilometrov od ruských hraníc. Od začiatku ruskej útočnej vojny je pravidelne cieľom silného ostreľovania a dnes je značne zničené. Aká je súčasná situácia?
Žijeme z hodiny na hodinu. Rakety typu S-300 sa dostanú z ruskej strany do Charkova v priebehu 39 sekúnd. Najprv raketa dopadne a až potom sa spustí letecký poplach, pretože sa to deje tak rýchlo. Všetci, ktorí žijú do 70 kilometrov od frontovej línie, sú prví v ruskej palebnej línii. Na Ukrajine však nie je žiadne bezpečné miesto. Útoky sa môžu udiať kdekoľvek.
Tu v Charkove sú nálety takmer nepretržité. Dokonca aj v noci, každú hodinu. Niektorí ľudia sa stále neodvažujú vyjsť von. Dochádza k mnohým samovraždám, pretože ľudia nevedia, čo ďalej. Školy a škôlky sú zatvorené. Veľa detí sa učí dole v stanici metra. Viem o učiteľke, ktorá každý deň cestuje do susedného mesta, kde má wifi signál, a odtiaľ učí online svojich žiakov, ktorí sú teraz roztrúsení v 18 krajinách.
Všetko je zničené, ľudia nemajú domy, byty… Prišiel k nám 73-ročný muž, nemal so sebou nič. Kúpili sme mu nejaké oblečenie. Našťastie bol na nákupoch, keď raketa zasiahla jeho dom. Ale všetko je preč.
Aká je situácia miestnej cirkvi?
Mám veľmi veľkú diecézu, ale štvrtina z nej je okupovaná a už tam nie sú žiadni kňazi. Pred vojnou v roku 2014 sme mali v našej diecéze 70 000 veriacich. Dnes ich je už len 2 500.
Hoci je tu všetko nestabilné, jedna vec sa nemení: Musíme platiť prevádzkové náklady na plyn, vodu, elektrinu, aby mali kňazi, rehoľníci zabezpečené živobytie. Veriaci nás nemôžu podporovať, oni prišli o všetko. Preto z celého srdca ďakujem ACN, že je tu a pomáha nám. Kňazi a rehoľníci sú nenahraditeľní… Sú znakom stability a istoty. Ľudia hovoria: Ak je tu kňaz, tak môžem zostať. Jednoducho potrebujú našu prítomnosť. Samota sa znáša veľmi ťažko, najmä keď ste stratili milovanú osobu.
Čo je najdôležitejšou úlohou cirkvi v tejto bezútešnej situácii?
Naším poslaním je ohlasovať Krista a jeho slovo. Najväčšou zbraňou je modlitba. Mnohí ľudia sa pýtajú: Kedy sa skončí vojna? Na to neexistuje odpoveď. My sa však nesmieme prestať modliť.
Rovnako dôležité je však byť tu pre ľudí, sprevádzať ich, zdieľať s nimi ich bremená, modliť sa s nimi, slúžiť im. A hľadať spôsoby, ako im pomôcť prekonať toto ťažké obdobie. Nejde len o materiálnu pomoc, ale aj o pomoc psychologickú. Je dôležité, aby ľudia pochopili, čo sa v nich odohráva, aby sa neodsudzovali, pretože so strachom prichádza agresia. To je vo vojnových situáciách normálne. Vtedy je potrebné o tom hovoriť. Máme málo odborníkov a expertov, a to je problém. ACN podporila psychologické školenia pre kňazov, rehoľníkov a dobrovoľníkov na tému vojnových zranení. Je to veľmi dôležité a sme za to veľmi vďační!
Vy sám ste boli kedysi vojenským kaplánom a teraz ste v katolíckej biskupskej konferencii zodpovedný za všetkých vojenských kaplánov. Čo zahŕňa ich práca?
Vojenský kaplán je zodpovedný za pastoračnú starostlivosť o mužov na fronte, ale aj o ich rodiny. V našej diecéze máme 46 vojenských kaplánov. Každý mladý muž na fronte je osamotený bojovník. Cíti sa veľmi osamelý, pretože len niekoľkým ľuďom môže povedať, ako sa cíti. Nezveril by sa psychológovi, pretože mu nedôveruje, a nezveril by sa ani svojej manželke, pretože ju chce chrániť. To, čo títo ľudia prežívajú vo svojej duši, je nočná mora. Preto je vojenský kaplán taký dôležitý. Počúva, čo sa ľuďom odohráva v duši. Často nevieš, čo máš povedať, len si tam.
Čo na vás v poslednom čase obzvlášť zapôsobilo?
Je samozrejme veľmi ťažké, keď musím oznámiť rodinám, že ich syn alebo manžel zomrel. Niekedy o to požiadajú biskupa…
Osobitne ma zasiahol zážitok z dediny neďaleko frontu: zomrela tam žena a chceli sme ju pochovať, ale miestny pravoslávny kňaz povedal, že je to príliš nebezpečné. Napriek tomu som tam išiel. Ľudia tam boli prorusky orientovaní, nechceli sa s nami rozprávať a boli veľmi agresívni. Pohreb sa konal v pivnici, bez elektriny. Rozdal som sviečky. Bolo tam asi 10 ľudí. Dívali sa na mňa – pozeral som sa do prázdnych očí a mal som husiu kožu. Bola tam tma a bolo to celé také ťažké. Mŕtve telo tam ležalo na márach.
Skôr ako som sa pomodlil za zosnulú ženu, začal som sa najprv modliť za ľudí predo mnou: „Dobrý Bože, prosím, príď do sŕdc tu prítomných ľudí…“ Keď sme vyšli hore, konečne som uvidel ľudí na dennom svetle, plakali. Žena, ktorá bola na začiatku najútočnejšia, ma požiadala, aby som sa znova pomodlil. Spýtal som sa jej prečo. Povedala: „Keď ste sa modlili, bolo mi tak ľahko na srdci.“ Ostatní to potvrdili. Opakovali moje slová modlitby. Boh sa dotkol ich sŕdc. Pre týchto ľudí sa vojna skončila. Pretože vojna sa začína v srdci a tam sa aj končí.
Mnoho ľudí opustilo Charkov kvôli neustálemu ostreľovaniu. Pohrávali ste sa niekedy s myšlienkou opustiť mesto?
Nie, zostávam. Toto je moje miesto. Miestni ľudia ma potrebujú. Ak Charkov opustím, bude to s úplne posledným autom.
V Charkovsko-záporožskej rímskokatolíckej diecéze ACN od minulého roka financuje núdzovú pomoc pre rehoľníkov, špeciálnu pomoc pre 25 farností, ako aj tepelné čerpadlá pre rôzne farnosti a pre kúriu. Okrem toho nadácia sprostredkúva kňazom omšové milodary, financuje psychologické školenia pre kňazov, rehoľníkov a dobrovoľníkov a tiež balíčky prvej pomoci pre kňazov a rehoľné sestry pracujúce na nebezpečných miestach.
Sina Hartert, Dorota Luteránová
Foto: ACN, Ismael Martínez Sánchez/ACN
