Otec Youssef Semaan sa pred rokmi vrátil do rodnej dediny, aby ukázal, že odpustenie je možné. Dnes sleduje, ako sa vo vojne jeho farnosť vyprázdňuje a dôvera medzi kresťanmi a moslimami, ktorí tu žili bok po boku celé generácie, slabne.
Vojna v južnom Libanone neničí iba domy, cesty a infraštruktúru. Zasahuje aj to, čo sa budovalo desaťročia: každodenné spolužitie komunít, v ktorých sa poznajú kresťania aj moslimovia, susedia aj rodiny. Otec Youssef Semaan, maronitský farár v Kfoure v okrese Nabatieh, to zažíva deň čo deň. V rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi hovorí, že jeho dedina sa vyľudňuje a miestni kresťania stoja pred rozhodnutiami, ktoré si ešte nedávno nevedeli predstaviť.
Kfour je obec v južnom Libanone, kde kresťania a moslimovia žijú spolu už celé generácie. Pre otca Youssefa však toto miesto je aj miestom osobnej bolesti. Jeho otca, maronitského kňaza Khalila Semaana počas libanonskej občianskej vojny uniesli. Stalo sa tak, keď 2. decembra 1987 išiel slúžiť svätú omšu. Khalil Semaan zomrel po niekoľkých rokoch v zajatí a jeho telo rodina dostala späť až v roku 1991.
Táto tragédia Youssefa Semaana od kňazstva neodradila. Naopak, vybral si rovnakú cestu ako jeho otec a vrátil sa slúžiť do tej istej dediny. „Pred mnohými rokmi som sa rozhodol vrátiť do Kfouru, aby som svedčil, že odpustenie je možné,“ hovorí. „Súčasná vojna však postupne ničí dôveru. Spolužitie je čoraz ťažšie.“
Z farnosti ostala hŕstka ľudí
Kresťanská komunita v Kfoure žije uprostred prevažne šiitského prostredia. Už pred vojnou nebola veľká, no po eskalácii konfliktu sa zmenšila na minimum. Po 2. marci 2026, keď sa po raketových útokoch Hizballáhu na sever Izraela rozšírili izraelské údery v južnom Libanone a v okolí Bejrútu, začali ľudia z dediny odchádzať. Podľa ACN zostalo zo pôvodných približne 120 veriacich priamo v Kfoure už len asi tucet.
Ostatní odišli do Bejrútu alebo do Sidonu. Za sebou nechali domy, polia, zvieratá aj prácu, ktorá ich živila. Nie všetci však mohli odísť. „Niektorí na to nemali prostriedky. Iní majú dobytok a nedokázali ho opustiť. Jeden z našich farníkov sa ešte stále stará o štyridsať kráv,“ vysvetľuje otec Semaan.
Aj on musel z bezpečnostných dôvodov Kfour opustiť. V posledných mesiacoch sa do farnosti vrátil dvakrát. S rodinami, ktoré zostali alebo sa rozptýlili po krajine, je v kontakte každý deň aspoň cez správy.
Tri domy farníkov sa zrútili
Väčšina domov v Kfoure ešte stojí, no mnohé sú poškodené. Bombardovanie zasiahlo aj dom farára. V noci z 3. na 4. júna sa po ďalšom útoku zrútili tri domy patriace rodinám z jeho farnosti.
„Každý týždeň je nebezpečnejší než ten predchádzajúci. Situácia sa stala neznesiteľnou,“ hovorí otec Semaan.
Región Nabatieh patrí medzi oblasti, ktoré sú v posledných mesiacoch cieľom intenzívnych útokov. Podľa správ z marca 2026 sa veľká časť mesta Nabatieh vyľudnila a miestni záchranári pracovali v mimoriadne nebezpečných podmienkach. V júni zasiahli izraelské útoky aj ďalšie oblasti južného Libanonu vrátane okolia Súru (Týru).
Pre rodiny z Kfouru sa každodennosť zúžila na bolestnú otázku: ostať a riskovať život, alebo odísť bez istoty, že sa ešte niekedy vrátia domov.
„Musíme sa rozhodovať medzi tým, či zostaneme a môžeme prísť o život, alebo opustíme svoju zem bez akejkoľvek istoty, že ešte niekedy uvidíme svoje domy a svoj majetok,“ hovorí farár.
Napriek všetkému sa nechce vzdať nádeje: „Nádej si zachovávame. Sama však nestačí. Potrebuje pevné základy, ktoré nám umožnia budovať a ďalej žiť. Sme predsa ľudia.“
Christophe Lafontaine, Dorota Luteránová
Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi
