V Indii stále platí pre nebezpečenstvo nákazy ochorením COVID-19 takmer úplný zákaz vychádzania.
Trojtýždňové uzavretie krajiny bolo oznámené 25. marca 2020, medzitým sa v menšími obmenami predĺžilo. Milióny migrujúcich pracovníkov sú teraz nezamestnané a opatrenie spôsobilo nebývalý presun más. Indická rehoľná sestra Christin Josephová hovorí o aktuálnej situácii pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi:
„Je to nekonečný prúd desiatok tisícov ľudí. Pešo sa vracajú do rodných dedín, hoci niektoré sú vzdialené aj viac ako tisíc kilometrov. Nesú so sebou deti a v taškách celé svoje imanie. S výnimkou základných služieb úrady pozastavili všetky možnosti prepravy, aby sa zastavilo šírenie vírusu, ktorý infikoval viac ako 1 000 ľudí.“
Podľa rehoľníčky sa situácia zhoršuje nielen kvôli veľmi vysokým teplotám (39 – 40 °C), ale aj kvôli skutočnosti, že ľudia s nedostatkom peňazí alebo jedla putujú a všetky reštaurácie a penzióny sú zatvorené.
V Indii, a to najmä v chudobných severných štátoch Džhárkhand, Urísa, Bengálsko, Bihár a Uttarpradéš núti nedostatok práce mnohých odísť do veľkých miest bohatších štátov na juhu krajiny, ktoré sľubujú viac pracovných príležitostí. Tisíce z nich sú nádenníkmi, žijú v stiesnených bytoch a pracujú veľa hodín denne za pár dolárov, často v nebezpečných podmienkach a bez sociálneho zabezpečenia. To málo peňazí, ktoré im zostane po uhradení výdavkov, šetria pre svoje rodiny. Teraz sa chcú kvôli uzavretiu krajiny vrátiť do svojho rodiska, ako vysvetľuje rehoľníčka z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža (SCSC).
Pod krížom
Sestra Christin vedie tzv. Small Christian Communities (SCC), v preklade malé kresťanské spoločenstvá, ktoré sa formujú tam, kde sa kňazi dostanú len zriedka, a preto sa veriaci stretávajú na modlitbách či bohoslužbe slova s katechétom. Po celej Indii je roztrúsených okolo 85 000 takýchto malých kresťanských spoločenstiev. Indickí katolíci často patria k nižším vrstvám spoločnosti a čelia stále násilnejšej diskriminácii. Za normálnych okolností cestuje tisíce kilometrov, aby ich vyučovala a povzbudzovala. S ochorením COVID-19 sa však jej situácia celkom zmenila. Uprostred rozhovoru pre ACN sa jej hlas zachveje a bolesť sestry Christin je zjavná. Hovorí:
„Mám viac ako 65 rokov a môj zdravotný stav je zlý. Nesmiem ísť teda von, nesmiem nič robiť. Keď som doma, lebo je zákaz vychádzania, a počujem, čo sa deje s našimi chudobnými, cítim sa ako pod krížom – bezmocná, neschopná im pomôcť. Je to veľmi bolestivé. Nemôžem urobiť nič iné, len sa pozrieť na kríž a všetko zveriť Pánovi, ktorý najlepšie rozumie ľudskej bolesti.“
Malé kresťanské spoločenstvá (SCC) sa dostanú k svojim núdznym susedom
Sestra Christin je opäť optimistická, keď začína hovoriť o SCC: „Teším sa, že mnohé naše malé kresťanské spoločenstvá reagujú na túto situáciu tisíckami malých iniciatív. Vždy berú do úvahy prijaté nariadenia a pomáhajú núdznym napríklad v Mangalúre, Čandígarhe, Kalkate či Pune. Rozdeľujú potraviny všetkým: katolíkom, protestantom, hinduistom aj moslimom – bez rozdielu. Mnohé z týchto iniciatív by neboli možné bez pomoci polície a vlády.“
V štáte Sikkim pomáhajú „s distribúciou dezinfekčných prostriedkov na ruky, ako aj ochranných rúšok vo vidieckych oblastiach pod dohľadom členov štátnej pracovnej skupiny“. SCC informujú ostatných o víruse i ochranných opatreniach, ktoré treba dodržiavať. Okrem toho sa neustále navzájom podporujú prostredníctvom aplikácie WhatsApp, esemesiek, modlitieb a výziev, aby sa modlili predovšetkým za ukončenie pandémie a zmiernenie jej dôsledkov. „Musíme sa prispôsobiť novej forme existencie Cirkvi a ukázať, ako môžeme prežívať lásku v akcii v tomto čase zákazu vychádzania,“ vysvetľuje rehoľníčka. Poukazuje na prácu malých kresťanských spoločenstiev v Džhárkhande na severovýchode krajiny, kde žije mnoho kmeňových komunít. Ďalším príkladom je jeden z vedúcich spoločenstva v Kalkate, ktorý sa zo svojho domu cez reproduktor modlí krížovú cestu, pričom sa kresťanské rodiny v susedstve k nemu pripoja zo svojich domovov.
V Dillí sú vládou nariadené obmedzenia veľmi prísne. Emmanuel Johnson, vedúci predstaviteľ SCC v indickom hlavnom meste, uvádza, že sa nesmú voľne pohybovať. Napriek tomu pomáhajú pri rozdeľovaní potravinových prídelov nádenníkom aj rodinám v núdzi. „Okrem toho sme zaviedli ‚rodinnú modlitbu‘. Počas 21 dní sa stretávame s členmi vlastnej rodiny o siedmej večer a medzi štyrmi stenami sa modlíme ruženec ako prejav solidarity s ľuďmi infikovanými vírusom. My laici sa nemôžeme zúčastňovať na svätej omši, a tak sme sa začali každý deň modlievať aj modlitbu duchovného svätého prijímania, ktorú mnohí naši veriaci predtým nepoznali,“ vysvetľuje.
„Čo sa mňa týka, povzbudzujem ich a motivujem prostredníctvom stálej komunikácie cez WhatsApp, správy mobilných telefónov a e-maily,“ povedala sestra Christin. V závere rozhovoru vyjadrila prianie poďakovať sa ACN:
„Som veľmi vďačná pápežskej nadácii ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi za podporu, ktorú sme za toľké roky dostali, aby mohli vzniknúť naše malé kresťanské spoločenstvá. Som si istá, že dobrodincom ACN by nikdy nenapadlo, že by sme s ich pomocou mohli byť počas krízy v čase koronavírusu malým zdrojom útechy. Tragédia je však veľká. India potrebuje vašu modlitbu. Nezabudnite na nás, nech vás Pán Boh všetkých žehná!“
