Elie Abu Younes vyrastal v kresťanskej dedine v krásnom údolí Bikáa v Libanone. Jeho spomienky z detstva sú plné šťastia, láskyplnej rodinnej atmosféry a života, v ktorého strede bola Cirkev. „Vyrastal som v rodine, ktorá bola veľmi previazaná s kresťanstvom a Cirkvou, ale najmä s božskou liturgiou,“ hovorí v rozhovore pre ACN.

 

Rodičia ho povzbudzovali, aby sa zapojil do aktivít kresťanských mládežníckych skupín. Do nástupu na univerzitu v Bejrúte viedol život plný viery. Keď absolvoval štúdium a stal sa očným optikom, vyrástla v ňom nová vášeň. „Najprv som o tomto povolaní mnoho nevedel, no počas štúdia som si ho zamiloval. Po skončení školy som tri roky pracoval a hoci sa mi darilo a svoju prácu som mal rád, v srdci som mal prázdnotu. Nič ju nedokázalo vyplniť – stále mi niečo chýbalo.“

 

 

Mohlo by ísť o znak povolania ku kňazstvu? Takáto myšlienka mu síce napadla, no vyľakala ho natoľko, že zareagoval odmietavo. Spomína si, že už ako mladý muž sa pred povolaním ukrýval. „Od mladosti som cítil, že toto je život, ktorý chcem – život v blízkosti Ježiša, aby som ho lepšie poznal. No myslel som si: Nie, ja nie. Bol som presvedčený, že si toto povolanie nezaslúžim, preto som sa bál povedať áno.“

 

Tento postoj ho dokonca doviedol k vzbure. „Utiekol som a dva či tri roky som utekal pred Pánom.“ Prestal chodiť do kostola, prestal sa modliť. „Počas tých rokov na úteku som sa všemožne usiloval nájsť šťastie, ale nič nefungovalo. Prázdnota vo mne rástla.“ Boh však ukázal, že je vytrvalejší ako mladý Libanončan.

 

 

Keď sa začala pandémia konronavírusu, Elie musel opustiť prácu a odísť domov. Podobne ako iní aj on trávil čas pozeraním filmov. „Pozrel som si film o pápežovi Františkovi a o odstúpení pápeža Benedikta. Zavládol vo mne zvláštny pocit. Išiel som do kostola a modlil som sa. Od Pána som nedostal žiadnu odpoveď. Tak som šiel za kňazom a on ma povzbudil, aby som vstúpil do seminára.“

 

Tentoraz sa nezľakol. „Spomenul som si, aký šťastný som býval v detstve a mladosti, keď som bol blízko Ježiša. Vtedy som sa cítil naplnený! Pomyslel som si teda: Prečo nejdem znova s Ježišom, aby som videl, čo si praje? Mohol by som s ním byť šťastný! Bez Pána niet šťastia. A povedal som mu: ‚Buď vôľa tvoja, nie moja. Odteraz je moja vôľa tvojou.‘“

 

Elie vstúpil do kňazského seminára a okamžite pocítil zmenu. „Celý život som pracoval na tom, aby som sa zbavil vnútornej prázdnoty, a nepodarilo sa mi to. Zrazu zmizla bez toho, aby som musel niečo urobiť. Táto skúsenosť ma utvrdila, že toto je moje povolanie, môj spôsob, ako kráčať s Ježišom, moje šťastie. Aby bol človek šťastný, musí kráčať s Pánom a kráčať s ním znamená konať jeho vôľu. Ak je jeho vôľou, aby som sa stal kňazom, potom jeho vôľu prijímam.“

 

 

Pocit naplnenia a opätovného nájdenia vlastnej cesty neznamená, že všetky problémy zmiznú. Libanon je, žiaľ, momentálne plný problémov. Vysoká miera inflácie, málo pracovných miest a politická nestabilita mimoriadne sťažujú život obyvateľom všetkých etnických skupín a vierovyznaní. Napríklad natankovanie plnej nádrže stojí asi polovicu mesačného platu (ak máte to šťastie, že ste zamestnaný). Keď teda zaplatíte palivo a nájomné, sotva vám zostane niečo nazvyš.

 

Chudoba prinútila mnohých kresťanov utiecť z Libanonu. Tí, ktorí stále zostávajú v krajine svojich predkov, potrebujú aj duchovnú podporu, hovorí Elie. „Ľudia potrebujú, aby kňaz stál pri nich a pomáhal im zotrvať. Ak bude kňaz stáť pri svojom ľude, Cirkev v Libanone zostane.“

 

S ohľadom na súčasný stav môžu mnohí seminaristi pokračovať vo formácii jedine vďaka dobrodincom. „V tejto ekonomickej situácii nám naši rodičia nemôžu pomáhať,“ hovorí Elie, „a preto potrebujeme vašu podporu a modlitby.“

 

„Vďaka, nadácia ACN, za pomoc libanonským seminaristom v týchto ťažkých časoch,“ hovorí muž, ktorý sa najprv pokúsil utiecť pred Bohom, aby mu napokon odovzdal svoj život.

 

Foto: ACN