Jezuita páter Anthony Corcoran je apoštolským administrátorom pre niekoľko stoviek katolíkov, ktorí žijú v Kirgizsku. Pred nedávnom navštívil Ulánbátar, aby sa stretol s pápežom Františkom pri jeho apoštolskej ceste v Mongolsku. O svojich dojmoch sa porozprával s Máriou Lozanovou, vedúcou komunikácie medzinárodnej kancelárie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
Aké boli vaše dojmy z tejto pápežskej návštevy v Mongolsku?
Mám radosť už len z úrovne a hĺbky zdieľania, ktoré sa tu udialo. Určite zdieľanie zo strany Svätého Otca, ale aj zdieľanie medzi ľuďmi, ktorí prišli ako pútnici, medzi biskupmi a ľuďmi, medzi ľuďmi rôznych národností. To bolo stretnutie! Pravé katolícke! Hoci som to mal očakávať, predsa len, keď to človek zažije, je to veľmi zarážajúce.
Prišli ste so skupinou z Kirgizska?
Nie, prišiel som sám. Ale už som počul také radostné reakcie od katolíkov v Kirgizsku. Určite túto návštevu sledujú.
Čo pre nich znamená táto návšteva?
Všetci ľudia sú si bratmi a sestrami a pápež opakovane použil slovo „spoločenstvo“ (communion), a toto spoločenstvo je viac než len akt, je to naozaj spôsob bytia. O Cirkvi sa hovorí ako o spoločenstve, a tak, samozrejme, vždy, keď sa niečo dotkne časti Cirkvi, dotkne sa to nás všetkých. Pápež František na to poukázal aj z opačnej strany, že ľudia v Mongolsku by mali cítiť spojenie s univerzálnou Cirkvou. Takže zdola aj zhora – takto pôsobí Boh.
Samozrejme, každá krajina má svoju vlastnú kultúru, históriu a ľudí, ale v priebehu dejín existujú aj podobnosti medzi krajinami v tomto regióne. Profil Cirkvi v Mongolsku a Cirkvi v Kirgizsku a niektorých ďalších miestnych cirkví je podobný napríklad v tom, že sú také maličké. A to je ďalšie posolstvo, ktoré pápež priniesol a vždy prináša: veľkosť, ktorú Boh vštepuje cez malosť. Teda nemali by sme sa na to pozerať len ako na „malý počtet“, „obmedzený úspech“ alebo „zdanlivú bezvýznamnosť“. Napríklad v prípade Márie je jej maličkosť väčšia ako nebesá, takže malosť netreba vnímať len ako obmedzenie, ale ako zdroj. A to v Kirgizsku určite cítime.
Je to posolstvo, ktoré chcete odovzdať svojej komunite?
Je to jedno z nich. Pretože Boh sa stará prostredníctvom svojej Cirkvi a jeho Cirkev sa stará prostredníctvom prítomnosti, a to aj na miestach, kde je malá. A Cirkev sa stará aj v tomto konkrétnom prípade, keď k nám prišiel pápež. On je pastierom, ktorý sa stará o svoje stádo tam, kde je.
Cítia sa katolíci v týchto krajinách integrovaní alebo sa cítia byť cudzím elementom?
Ako zdôraznil pápež, kresťanstvo nie je v tomto regióne niečím novým, je tu od prvých storočí kresťanstva pozdĺž Hodvábnej cesty. Cirkev nie je niečo nové alebo cudzie pre žiadnu spoločnosť, Cirkev nie je niečo, čo má za hlavný cieľ priniesť inú kultúru a vnútiť ju, je to niečo, čo prichádza od Boha, ale zároveň vychádza zvnútra.
Zároveň sa zdá, že Cirkev v tejto časti sveta koná opatrne. Na otázku o pápežovej návšteve kardinál Marengo, apoštolský prefekt pre Mongolsko, povedal, že František prichádza „šepkať evanjelium“.
Ak šepkáte evanjelium – a teraz je to moja interpretácia jeho slov – musíte dosť dobre poznať jazyk, musíte mať dôveru človeka, musíte mu byť blízko, musíte byť jasný v tom, čo hovoríte; myslím si, že toto je inkulturácia, alebo ako by sme povedali – vtelenie Cirkvi.
Mongolsko aj Kirgizsko, ako aj mnohé ďalšie krajiny v tomto regióne, boli celé desaťročia pod komunistickou diktatúrou. Sú výzvy pre Cirkev spojené s touto minulosťou?
Určite, pretože Cirkev je súčasťou spoločnosti, takže táto história určite zohráva vo všetkom svoju úlohu. Poznám to z Ruska aj Kirgizska – dedičstvo ateistického komunizmu tam zohralo svoju úlohu. Zároveň Božia prozreteľnosť vždy zvíťazí, pretože Cirkev v tomto regióne dostala nový život prostredníctvom prenasledovania a katolíkov, ktorí sem boli poslaní. Takto funguje Božia prozreteľnosť: Boh vždy do Cirkvi prináša výnimočnú milosť, ktorá zapáli srdcia niektorých veriacich aj napriek prenasledovaniu, ktoré bolo, ktoré prebieha a ktoré ešte len príde, na mnohých miestach sveta. Takže aj tento odkaz nás nejakým spôsobom spája. Nie je to najdôležitejšia časť nášho vzájomného spoločenstva, ale určite je to viditeľné.
Aké ovocie očakávate od tejto návštevy pre Mongolsko a Strednú Áziu? Vydržia emócie a nadšenie?
Keď sa pápež prihovoril k duchovným, spomenul, že radosť z evanjelia je dôvodom, prečo človek položí život za evanjelium, a radosť z evanjelia je niečo, čo trvá a prináša skutočné ovocie.
Slovo, ktoré mi počas návštevy neustále prichádzalo na um je útecha: pápežova prítomnosť je prítomnosťou útechy a pravá útecha nepochádza od človeka. Útecha, ktorá trvá, dáva život a povzbudenie prichádza len z jediného Zdroja. Pravá útecha nie je niečo zduchovnené, vznášajúce sa, ale veľmi praktické, pretože nám pripomína kto sme.
Bol počas týchto troch dní nejaký zážitok, ktorý na vás obzvlášť zapôsobil?
Bolo ich veľa. Predovšetkým vidieť, ako pápež komunikuje s ľuďmi, aký je živý, keď je s ľuďmi. A oni tiež. Je to niečo, čo sa nedá vysvetliť tým, že prišiel na návštevu šéf, náčelník alebo dokonca hlavný kňaz; čosi tam je… Bez ohľadu na to koľkokrát som to videl, bolo som tak dojatý, či už z ľudí, ktorí prišli z rôznych miest a boli takí šťastní, že ho vidia, alebo z rozhovorov, ktoré sme mohli viesť medzi sebou.
Myslíte si, že by to mohol byť príklad aj pre kresťanov v Európe, kde sa zdá, že viera je v kríze?
Ježiš nemá žiadne krízy, a preto je každá kríza v Cirkvi vždy dočasná a lokálna, pretože je to Cirkev Ježiša Krista. A tak tam, kde je pohľad upretý na Ježiša Krista, je povzbudenie, nádej a evanjelium. A v evanjeliu si všímame, že to, čo je spoločné pre všetkých, ktorí od Ježiša niečo dostávajú, je, že sú ochotní znášať nepríjemnosti. Hovorím ako človek zo Západu slúžiaci v Strednej Ázii, ktorý je veľmi vďačný, že tu môže byť, výzvou je položiť si otázku: Sme ochotní znášať nepohodlie? A potom: kde je náš pohľad?
Foto: Mária Lozanová / ACN
