5. september, deň, keď si pripomíname úmrtie svätej Terézie z Kalkaty, je tiež Medzinárodným dňom charity. Vyhlásila ho Organizácia Spojených národov aby zvýšila povedomie o rôznych druhoch pomoci, ktorej cieľom je zmierňovať ťažkosti, ktorým dnes ľudstvo čelí. Nadácia ACN si za svoje poslanie zvolila pomáhať ľuďom v duchovnej a materiálnej núdzi. Volker Niggewöhner sa o týchto oblastiach pomoci rozprával s pátrom Martinom Bartom, medzinárodným duchovným asistentom ACN.

Páter Martin, prečo je niekedy jednoduchšie získať podporu pre projekty v oblasti sociálnej pomoci – aj také, ktoré organizuje Cirkev – ako na pastoračné potreby?

Často vnímame človeka len ako telesnú, kultúrnu, sociálnu alebo ekonomickú bytosť, ale nie ako duchovnú bytosť. Chýba nám vedomie, že muži a ženy sú stvorení Bohom a pre Boha. Chýba nám holistické poňatie človeka.

Môžete nám uviesť konkrétne príklady, ako sa tento prístup uplatňuje v projektovej práci ACN? Čo musí obsahovať žiadosť, aby nadácia projekt schválila?

V centre pozornosti musí byť starostlivosť o človeka, jeho telo i dušu. V evanjeliu sa píše: “Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.” (Mt 4, 4). Duchovné, božské je prvým bohatstvom človeka. Nemožno najprv vyriešiť sociálno-ekonomické problémy a až potom ľuďom prinášať niečo duchovné. Hospodársky a sociálny rozvoj musí ísť ruka v ruke s rastom vo viere a rozvíjaním Božieho kráľovstva.

ACN vo všeobecnosti vyžaduje, aby sa žiadosti o projekty predkladali spolu s odporúčaním biskupa zodpovedného za príslušný región. Prečo je to také dôležité?

Odporúčanie biskupa je pre nás ako pečať, že projekt je podporovaný a realizovaný v súlade s Cirkvou. Nejde len o to, čo sa robí, ale aj ako sa to robí. Ľudia by mali cítiť, že všetko, čo dostali, pochádza zo srdca, ktoré sa chce dávať iným. Nielen preto, že ich chceme sociálne a ľudsky podporiť, ale aj preto, že ich podporujeme ako bratov a sestry vo viere v Božiu lásku. Projekt by mal nielen plniť svoj svetský účel, ale aj prehlbovať vieru a upriamiť pohľad na to, čo je v nebi.

ACN má veľmi rôznorodé oblasti pôsobenia. Venuje sa vzdelávaniu duchovných a laikov, podporuje rehoľné kongregácie, pastoráciu rodín, pomáha utečencom, nakupuje vozidlá, pracuje s médiami… Okrem toho sa nadácia výrazne angažuje aj v budovaní kostolov. Často sa však ozývajú hlasy, aby sa viac investovalo do “živých kameňov”, teda ľudí, ako do budov. Prečo je výstavba kostolov a kaplniek pre ACN taká dôležitá?

Je dôležité investovať do “živých kameňov”, pretože prvým chrámom Ducha Svätého je človek sám. Cirkevné budovy však nie sú “mŕtve kamene”. Ľudia často zabúdajú, že Boh si na tejto zemi vybudoval svoj príbytok. Už v Starom zákone sa obraz stanu používa na opis Božej prítomnosti vo svete. Tak aj cirkev nie je najskôr iniciatívou človeka, ale iniciatívou Boha, ktorý k nám prichádza, ktorý chce s nami prebývať. A preto je kostol predovšetkým Božím domom. Je to živý dom, sú to živé kamene, pretože bohostánok je bijúcim srdcom Cirkvi. V kostole sa človek stretáva s Bohom. A to je to jedinečné, čo odlišuje kostol od všetkých ostatných budov.

Chápu to veriaci v chudobnejších krajinách lepšie ako my, ktorí žijeme v bohatej Európe?

Povedal by som, že v chudobnejších krajinách je viera zvyčajne živšia. Ľudia chodia do kostola, pretože vedia, že Boh je tam. Často sa to prejavuje aj navonok, napríklad keď ľudia robia všetko pre to, aby bol kostol krásne vyzdobený a aby bola omša skutočnou slávnosťou – a to napriek ich chudobe. Je tu tiež veľký zmysel pre komunitu. V tejto jednote viery človek zakúša, že spoločne patríme Pánovi. Slovo cirkev je odvodené z gréckeho slova “kyriakos”, čo znamená “patriaci Pánovi”. Patríme Pánovi: to znamená cirkev.

Ktoré projekty majú pre ACN najvyššiu prioritu?

Na prvom mieste sú krajiny, kde sú kresťania priamo prenasledovaní alebo diskriminovaní a kde riskujú život, ak verejne prejavujú svoju vieru. Týmto ľuďom pomáhame s existenčnými potrebami, aby mohli zostať vo svojich krajinách a vydávať svedectvo o evanjeliu. Práve z týchto krajín pochádzajú tie najkrajšie svedectvá viery.

To mi pripomína príhodu, ktorú mi rozprával jeden iracký kňaz: Keď po útoku Islamského štátu na dediny na Ninivskej planine museli kresťania cez noc utiecť a potom boli spolu v utečeneckom tábore, jeden chlapec sa spýtal svojej starej mamy: “Prišli sme o všetko. Prečo to Boh mohol dopustiť?” Babička mu odpovedala: “Ale chlapče môj, čo to hovoríš? Prišli sme o všetko, ale zachovali sme si to najväčšie: vieru v Boha.” Táto viera je tým najväčším pokladom, ktorý máme.

 

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi