Obyčajný človek s dobrým srdcom, ktorý popri svojej práci varí najchudobnejším Venezuelčanom. Taký je 51-ročný šéfkuchár Tony Pereira, ktorý pracoval vo viacerých päťhviezdičkových hoteloch. To mu však nebráni pripraviť jedlo pre ľudí, ktorí nemajú ani na chlieb.

Tony Pereira.

Preložil a editoval: Matúš Demko.

Tonyho pracovný deň síce začína o siedmej ráno, ale on vstáva už o štvrtej. Kým mesto ešte spí, nasadne na motorku a cestuje do farnosti San Sebastian v meste Maiquetía (štát Vargas), ktoré sa nachádza neďaleko hlavného mesta Caracas. Pri vstupe do kostola sa ako prvé pokloní pred Oltárnou sviatosťou a poďakuje sa za nový deň, ktorý začína. Ešte pred nástupom do oficiálnej práce ide na nádvorie, zapne varič so starou plynovou nádobou, vezme niekoľko obrovských mosadzných hrncov a každý deň, či prší, alebo svieti slnko, venuje niekoľko hodín príprave exkluzívneho menu pre skupinu veľmi špeciálnych hostí.

Exkluzívne menu pre špeciálnych hostí

Je to exkluzívne menu, nie však pre svoje zloženie, ale preto, že najdôležitejším „korením“, ktoré do jedla pridáva, je láskavosť a dobrota.

Tonyho odhodlanie je o to väčšie, že väčšina ingrediencií, hoci sú jednoduché, sa vo Venezuele dá len ťažko zohnať kvôli chudobe v dôsledku hospodárskej a sociálnej krízy. Je výzvou nájsť potrebné ingrediencie, ale náš šéfkuchár využíva všetku svoju kreativitu, aby zabezpečil rozmanitosť jedálneho lístka. Dnes bude ryža s kuracím mäsom. Desať kilogramov ryže a štyri alebo päť kurčiat, počíta si Tony pre seba.

A hostia? Je ich viac ako 150, najmä deti a mladí. Prichádzajú – dennodenne – do improvizovanej jedálne na vnútornom nádvorí vo Farnosti San Sebastian, aby dostali svoje jediné teplé jedlo za deň. Keby neprišli, mnohí z nich by nemali čo jesť.

Otec Martin, kňaz v strednom veku, prekypujúci veselosťou, víta deti a starých ľudí už vo dverách. Pred vstupom do jedálne pozdraví mladého chlapca v modrej košeli, 11-ročného Felipeho, ktorý má úprimné oči a otvorený úsmev. „Každý deň sem schádza zhora z kopca a tlačí svojho otca na invalidnom vozíku. Potom sa musí vrátiť a znova sa vyštverať na kopec. Dokážete si predstaviť, aké ťažké to musí byť pre chlapca v jeho veku?“

Felipe kráča ku kňazovi: „Otec dnes nemohol prísť, má horúčku, takže som ho nechal doma. Mohol by som mu zobrať nejaké jedlo?“ Kňaz s pochopením prikývne. „Najprv sa naješ ty, potom niečo pripravíme.“ Aj Tony príde pozdraviť Felipeho. „Je to dobrý chlapec. Je úžasné, ako sa stará o svojho chorého otca.“

Bankety cez víkend

Každý víkend chystá šéfkuchár Tony bankety. Nie, nejde o bankety na svadbách či prvých svätých prijímaniach s porcelánovými taniermi a krištáľovými pohármi. Sú to jednoduché obedy na najchudobnejších predmestiach predovšetkým pre miestne deti, ktoré sem prichádzajú s plastovými miskami. Dostanú arepas (tortilly), šošovicovú polievku alebo čokoľvek, čo Tony dokáže lacno pripraviť za pomoci charity a Farnosti San Sebastian.

Tony má široké ramená a silné ruky. Nerád rozpráva o tom, čo robí, radšej hovorí o tom, prečo to robí. Preto, lebo v tvárach každého z týchto detí a starých ľudí vidí tvár Krista. Na svojom bielom odeve šéfkuchára nosí jednoduchý drevený kríž, ktorý hovorí za všetko.

Ako chutí jedlo vo Venezuele

  • Za venezuelské národné jedlo sa považuje Pabellon Criollo, čo je šťavnaté nakrájané hovädzie mäso, ryža, čierna fazuľa a skorocel. Niekedy sa toto jedlo podáva aj s volským okom alebo avokádom navrchu.
  • Obľúbené sú najmä arepas: kukuričný chlieb s mäsom, vajcom, paradajkami, šalátom, fazuľkami, krevetami alebo rybou.
  • Vo venezuelskej kuchyni si môžete dať aj kukuričné palacinky cachapas, syrové tyčinky tequeños alebo venezuelskú praženicu huevos pericos.
  • Na Vianoce Venezuelčania jedia hallaca – bravčové, hovädzie a kuracie mäso v kukuričnom ceste.

Počas štúdií Tony zametal ulice, aby si zarobil na školu. Práve tam prvýkrát pocítil potrebu pomáhať.

Za posledné tri roky, čo dobrovoľne pracuje vo farskej kuchyni, bol svedkom niekoľkých dojímavých udalostí, ktoré poznačili jeho život. Raz sa mu jeden muž prišiel poďakovať za všetko, čo urobil pre neho a jeho deti. Tonyho jedlo bolo pre neho veľkou útechou. Žiaľ, bol taký zúfalý a vyčerpaný, že sa rozhodol siahnuť si na život. Keď prišiel rozlúčiť sa s Tonym, ktorý sa ho snažil odradiť a dať mu novú nádej, už bolo neskoro. Muž predtým užil jed a čoskoro zomrel. Bola to pre Tonyho silná skúška a zvládol ju len vďaka viere a pomoci miestneho kňaza.

Ako kvapka lásky vo Venezuele

Tony je presvedčený, že napriek kríze a utrpeniu, vo Venezuele existuje veľa dobrých ľudí. Sám seba chápe ako horčičné zrnko.

Pri vstupe do Kostola San Sebastian v meste Maiquetía je nápis vyzývajúci veriacich, aby prispeli svojou malou „kvapkou lásky“. Tony a jeho spolupracovníci každého žiadajú, aby prispel aspoň „malou kvapkou lásky“ čohokoľvek, čo má doma a čo by mohlo pomôcť pri príprave jedla pre svojich bratov a sestry.

Poobede, po skončení práce, Tony chvíľu oddychuje a organizuje mise en place (čo v kuchárovom ponímaní znamená získať ingrediencie a pripraviť všetko potrebné na ďalšie varenie). Píše si, čo potrebuje a ako to získa.

Potom sadne na starú motorku a odchádza do pekárne, ktorej podľa vlastných slov daruje pár hodín, kedže tam pracuje zadarmo. Na oplátku dostane desať-pätnásť chlebov, z ktorých môže na druhý deň aspoň po kúsku rozdať deťom. Toto je ďalšia veľmi dôležitá ,,kvapka lásky“, pretože chlieb je momentálne taký drahý, že si ho nikto nemôže dovoliť.

Bez michelinskej hviezdy, ale zaslúžene šéfkuchár

Bol to dlhý deň. Tony sa vracia domov na svojej desaťročnej motorke, ktorá by už potrebovala niekoľko opráv, ale, našťastie, zatiaľ ide.

Skôr ako ide spať, prosí Boha o silu, aby zajtra dokázal pokračovať vo svojej práci a bol schopný pomáhať svojim bratom a sestrám až do posledného dňa svojho života.

Tony Pereira zrejme nezíska žiadnu michelinskú hviezdu, no napriek tomu každý deň prekonáva také výzvy a problémy, za ktoré by si takúto cenu zaslúžil. Pravdepodobne ani nikdy nevyhrá súťaž vo varení, no niet pochýb, že titul šéfkuchára dostáva každý deň: mnohým ľuďom dáva nádej a chuť do života.

ACN International podporuje mnoho rôznych projektov vo Venezuele a pomáha viacerým diecézam prevádzkovať jedálne, ktoré sa dnes nachádzajú v stovkách farností po celej krajine. ACN nedávno poskytla diecéze v La Guaira 11 chladničiek a sporákov. Pracovníci ACN nedávno navštívili aj niekoľko takýchto jedální, vrátane tej vo Farnosti San Sebastian, kde spoznali Tonyho, otca Martina a skupinu dobrovoľníkov. ACN tiež štipendiami podporuje kňazov bez príjmu a ich farnosti.

Nemohli by sme to však urobiť bez vašej štedrej pomoci. Tieto projekty môžete podporiť nasledujúcim spôsobom:

  • Online cez portál Darujme (preferujeme túto možnosť)
  • Platobným prevodom na účet SK0909000000005121339396 (do poznámky, prosím, uveďte vaše kontaktné údaje: meno a adresa)
  • Alebo si od nás mailom na info@acn-slovensko.org vyžiadajte platobné šeky, radi vám ich zašleme

 

300 miliónov kresťanov trpí pre svoju vieru. Pridajte sa k nám a získajte informácie o tom, ako môžete pomôcť.