Na konci dušičkovej oktávy sa mnohí uchyľujú k výčitkám svedomia, pretože sa obávajú, že nestihli pomôcť dušiam, ktoré čakajú na vyslobodenie z očistca. A hoci sa v období novembrových sviatkov naozaj udeľuje dušiam špeciálna milosť, vzťah medzi nimi a ľuďmi na zemi pretrváva stále.
Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi vysvetľuje:
“V starovekom judaizme existovala myšlienka, že pomocou modlitby možno prísť na pomoc aj zosnulým v ich prechodnom štádiu (porov. napríklad 2 Mach 12, 38 – 45: 1. stor. pred Kristom). Tomu zodpovedajúcu prax prijali kresťania veľmi prirodzene a je spoločná východnej i západnej Cirkvi.
(. . .) Dušiam zosnulých možno poskytnúť „občerstvenie a posilu“ prostredníctvom Eucharistie, modlitby a almužny. Skutočnosť, že láska môže zasahovať až na druhý svet, že je možné vzájomné obdarovanie a prijatie, pri ktorom zostávame spojení jedni s druhými citovým putom aj ponad hranicu smrti, bola základným presvedčením kresťanstva počas všetkých storočí a doteraz je skutočnosťou, ktorá dodáva posilu.
Kto by nepoznal potrebu prejaviť svojim drahým, čo sú už na druhom svete, dobrotu, vďačnosť alebo prosbu za odpustenie? Tu by sme si však mohli položiť otázku: Ak je „očistec“ iba očistenie ohňom v stretnutí sa s Pánom, Sudcom a Spasiteľom, ako tu môže ešte zasiahnuť tretia osoba, hoc aj mimoriadne blízka?
Ak si kladieme podobnú otázku, mali by sme si uvedomiť, že človek nie je do seba uzavretou monádou. Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. Preto môj príhovor za druhého nie je mu cudzí, nie je niečím vonkajším, a to ani po smrti. V tejto prepojenosti bytia môže moje poďakovanie alebo modlitba za niekoho znamenať malú etapu jeho očistenia.
Pritom netreba premietať pozemský čas na Boží čas. V spoločenstve duší je čisto pozemský čas prekonaný. Nikdy nie je príliš neskoro na dotyk srdca blížneho, ani to nikdy nie je zbytočné. Tým sa ujasňuje aj ďalší dôležitý prvok kresťanskej nádeje. Naša nádej je vždy zároveň podstatným spôsobom nádejou pre druhého a len takto je skutočne nádejou aj pre mňa.
Ako kresťania by sme sa nikdy nemali pýtať len na to, ako sa môžem ja sám spasiť. Mali by sme sa pýtať aj na to, čo môžem spraviť, aby i druhí boli spasení a aby aj druhým vyšla hviezda nádeje. Potom budem môcť urobiť maximum aj pre svoju osobnú spásu.”
Ako konkrétne môžeme pomáhať dušiam?
Tu sú štyri spôsoby, ako aj po sviatkoch prejaviť spoločenstvo bratom a sestrám, ktorí nás predišli na ceste do večnosti:
1. Modlime sa za nich
Spomínajme na našich zosnulých často v modlitbe, ďakujme Bohu za to, že ich priviedol do nášho života a zverme ich Božiemu milosrdenstvu.
2. Venujme im svätú omšu
O dôležitosti svätých omši za zosnulých sme už písali mnohokrát a ponúkame aj možnosť nechať omšu odslúžiť kňazmi v rôznych častiach sveta, ktorí sú v núdzi. S tým je spojená aj almužna, resp. omšový milodar.
Svätá Monika už v 4. storočí adresovala tieto slová svojmu synovi Augustínovi a jeho bratovi: “Pochovajte toto telo kdekoľvek a nestarajte sa oň. Prosím ťa len, aby si na mňa pamätal pri Pánovom oltári, nech si kdekoľvek.”
3. Odpúšťajme im a prosme o milosť, aby sme dokázali odpúšťať.
Vysloboďme zosnulých od našich výčitiek a odpustime im prehrešky, aby naša nádej na ich spásu nebola pokrytecká. Prosme ich o príhovor, aby nás Boh učil dokonalejšie odpúšťať.
4. Robme zástupné pokánie za mŕtvych
Za niektoré závažné veci v životoch našich zosnulých sa, podobne ako prorok Daniel (Da 9), môžeme zástupne kajať. Môžeme obetovať na tento úmysel pôst, púť, modlitbu litánii či novény apod. Prosme pritom o odpustenie a požehnanie pre našu rodinu.
Ilustračné foto: Cathopic
Obetovaním svätej omše pomôžete drahým zosnulým, ale i tým, ktorí žijú v ťažkých podmienkach. Váš milodar prispeje kňazom a veriacim v iných častiach sveta k dôstojnejšiemu životu.
