Magda Kaczmareková, projektová manažérka nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi pre Ukrajinu informuje o solidárnej návšteve vojnovej zóny.
Po vypuknutí vojny sa medzinárodná pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi sústredila na poskytovanie pomoci Ukrajine. ACN pôsobí v tejto krajine od roku 1953 – najprv v období komunistického prenasledovania, potom v rokoch obnovy po rozpade Sovietskeho zväzu.
V reakcii na súčasnú situáciu sa táto pomoc zintenzívnila.
Nadácia ACN od začiatku vojny schválila niekoľko balíkov pomoci. Peniaze pomáhajú podporovať kňazov, rehoľníkov a pracovníkov Cirkvi, ktorí slúžia utečencom a obetiam vojny v kláštoroch, farnostiach a iných cirkevných inštitúciách.
Tesne pred Veľkou nocou nadácia ACN navštívila niekoľko miest na západnej Ukrajine. Magda Kaczmareková, projektová manažérka pre Ukrajinu v medzinárodnej centrále nadácie v nemeckom Königsteine, bola súčasťou tejto skupiny a po návrate sa s Volkerom Niggewöhnerom porozprávala o svojich dojmoch.
Boje na východe a juhu krajiny pokračujú aj osem týždňov po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. Čo to znamená pre ľudí?
Ukrajina sa v súčasnosti nachádza na Via Dolorosa – najhoršej krížovej ceste, akú zažila od druhej svetovej vojny. Tlak na útek narastá, ľudia sú vystrašení a už sa necítia bezpečne. To je tragédia, ktorá sa odohráva pred našimi očami. Veľký týždeň sme strávili na západnej Ukrajine. Stretli sme tam mnoho, mnoho ľudí, ktorí hľadali útočisko v cirkevných inštitúciách. Väčšinou sú to matky s deťmi a starší ľudia. Je to veľká humanitárna katastrofa a ľudia hlboko trpia.
Kam ste cestovali na Ukrajine?
Najprv sme cestovali do Ľvovskej arcidiecézy, ktorá sa nachádza blízko poľských hraníc. Mohli sme tam navštíviť niekoľko farností, ktoré prijali utečencov. Svoje dvere utečencom otvoril aj kňazský seminár a Rád svätého Bazila Veľkého, ako aj mnohé komunity rehoľných sestier. Okrem toho sme navštívili arcibiskupa v Ivano-Frankivsku, tamojší seminár sa tiež stal útočiskom pre mnohých utečencov.
Ukrajinská gréckokatolícka archieparchia v Ivano-Frankivsku realizuje veľmi pôsobivý projekt. Zriadili vlastnú nemocnicu na ošetrovanie zranených. Jej personál tvoria lekári a zdravotníci, ktorí boli nútení utiecť z východných častí krajiny. To im poskytuje pracovné príležitosti. Je veľmi dôležité, aby títo ľudia neopustili Ukrajinu, a to je jeden z cieľov, o ktorý sa Cirkev usiluje.
Aký dojem ste si odniesli zo stretnutí s utečencami?
Bol to veľmi emotívny zážitok. Stretli sme utečencov, ktorí nemohli prestať plakať. Bolo veľmi dôležité ich na chvíľu objať. A potom tu boli utečenci, ktorých vojna umlčala. Stretli sme asi 30-ročného mladého muža, ktorý od začiatku vojny nepovedal ani slovo. Spomínam si na malé dieťa, ktoré dva dni nemalo čo jesť, kým boli na ceste. Mnohí z nich majú oči, ktoré vyzerajú, akoby boli zo skla, tváre, ktoré sa zmenili na kameň. Majú problém pochopiť, čo sa okolo nich deje.
Stretli sme utečencov, ktorí práve prišli z Kramatorska na východe Ukrajiny. Tamojšia železničná stanica bola 8. apríla zbombardovaná. Ľudia v panike nastupovali do vlakov a jednoducho pokračovali v ceste. Netušili, kde skončia a čo ich tam čaká.
Aká bola všeobecná nálada medzi utečencami: chcú zostať na Ukrajine? Ako vidia svoju budúcnosť?
V súčasnosti sa najmä ženy s deťmi a staré mamy, ktoré prišli na západnú Ukrajinu, prikláňajú k tomu, aby tam zostali. Zúfalo sa chcú vrátiť k svojim manželom, otcom a synom na východnú Ukrajinu. Nevedia, či a kedy to bude možné. V mnohých prípadoch im bomby zničili domy, prišli o všetko. Rozprávali sme sa s rodinou, ktorá nám povedala, že po vypuknutí konfliktu na východnej Ukrajine a Kryme v roku 2014 prišli najprv o svoj dom v Donecku a teraz o ďalší v Charkove. Na západnej Ukrajine musia začať odznova. Zároveň však chcú v krajine zostať. Mnohí cítia, že nemajú inú možnosť.
Napriek komunistickej minulosti hrá náboženstvo na Ukrajine dôležitú úlohu. Ukázalo sa to aj teraz v čase krízy?
Mnohí z utečencov z východnej Ukrajiny buď nie sú pokrstení, alebo svoju vieru aktívne nepraktizovali. Teraz v utečeneckých centrách, ktoré spravuje Cirkev, po prvýkrát zažívajú živú Cirkev. V mnohých našich rozhovoroch sme sa dozvedeli, že ľudia sú veľmi vďační, že ich Cirkev prijala a cítia tam Božiu blízkosť. Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí nikdy predtým nechodili do kostola a teraz sa spoločne modlia – napríklad ruženec. Pre katolícku cirkev nie je dôležité vyznanie. Všetci, ktorí prichádzajú, sú vítaní.
Počas pobytu na Ukrajine ste mali možnosť hovoriť aj s predstaviteľom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, vyšším arcibiskupom Svjatoslavom Ševčukom. Aké bolo jeho posolstvo?
Predovšetkým vravel: “Pomôžte nám! Už sme stratili 50 percent našej ekonomiky.” Podľa arcibiskupa je veľmi dôležité, aby sa potraviny a iné výrobky na Ukrajinu len nedovážali z iných krajín, ale aby sa vyrábali priamo v krajine, kde je to v súčasnosti možné. To je posolstvo Cirkvi: musíme dať ľuďom nádej, usmernenie, silu. Najmä teraz je nevyhnutné, aby ľudia dostali nádej.
K akým ďalším formám pomoci sa nadácia ACN zaviazala?
Už sme vyplatili prvý balík pomoci vo výške 1,3 milióna eur na podporu práce Cirkvi počas vojny. Naďalej však dostávame žiadosti na ďalšie projekty, a preto sme zvýšili objem finančných prostriedkov. V súčasnosti sú najväčšou záťažou pre cirkevné inštitúcie na Ukrajine bežné výdavky, ako sú elektrina, voda, kúrenie atď. V pravom slova zmysle cirkvi otvorili svoje dvere pre každého. Evanjelium sa tam skutočne žije. To však predstavuje finančnú výzvu.
Naliehavo sú potrebné aj dopravné prostriedky. V mnohých prípadoch sa humanitárna pomoc musí prepravovať na veľké vzdialenosti po cestách, ktoré sú buď vo veľmi zlom stave, alebo boli zničené. Cirkev v tejto oblasti organizuje veľa práce a plánujeme aj tu urobiť viac.
→ Zbierka na okamžitú pomoc pre kňazov, diecézy, rehoľníkov a veriacich na Ukrajine cez nadáciu ACN
→ Prispieť je možné aj priamo cez IBAN (poznámka – Pomoc Ukrajine):
SK09 0900 0000 0051 2133 9396
Foto: ACN
Titulná fotografia: Farár v meste Stryj páter Wojciech Bukowiec s Magdou Kaczmarek
