Obete teroristickej skupiny Boko Haram sú vyhnancami vo vlastnej krajine, trpia traumami a prežívajú obavy, pretože nebezpečenstvo ešte nepominulo. Cirkev im ponúka útechu a nádej.

„Kiežby nikdy nebola noc! Chcela by som, aby bolo stále svetlo! Moje noci sú plné strachu, trápenia a nočných môr,“ hovorí Naomi, mladá Nigérijčanka, ktorá musela odísť zo svojho domova a je vnútorne vysídlená v oblasti severovýchodnej Nigérie. Rovnako ako mnohí z jej krajanov prežíva noc čo noc drámu: sníva sa jej, že je unesená, že teroristi prichádzajú do mesta a nútia ju vydať sa za niektorého z nich alebo že extrémistický povstalec zabíja jej rodinných príslušníkov. „Preto sa bojím tmy,“ dodáva na vysvetlenie.

Naomi patrí k vyše 30 000 vnútorne vysídleným ľuďom v Pulke v blízkosti hranice s Kamerunom; od Maiduguri, hlavného mesta nigérijského spolkového štátu Borno, je vzdialená 120 km.

Aj Charles, 33-ročný otec rodiny, patrí k vnútorne vysídleným osobám a pripúšťa, že stále trpí nočnými morami. „Znova a znova prežívam ten čas, keď sme sa schovávali. Teroristi zvyčajne útočili po zotmení alebo v noci, a preto sme odchádzali mimo dediny. Opakovane sa mi sníva, že sa ukrývam.“ 

Naomi a Charles dnes žijú v provizórnom stane v blízkosti utečeneckého tábora v Pulke, známeho aj pod názvom Alfa. Je to jeden z 20 utečeneckých táborov v spolkovom štáte Borno a jeden zo 6 táborov v okrese Gwoza.

V spolkovom štáte Borno je väčšinové obyvateľstvo moslimské; v okrese Gwoza tvoria moslimovia takmer 90 %. Naomi a Charles sú však kresťania. Prví katolícki misionári prišli do tohto spolkového štátu pred viac ako 50 rokmi. Priniesli vieru a založili prvé školy. Podporili tak miestne chudobné obyvateľstvo. Teroristická skupina Boko Haram má teraz jasný zámer: vyhnať odtiaľto kresťanov a zrušiť ich školské vzdelávanie.

Konverzia alebo život

Otec Christopher, katolícky kňaz diecézy Maiduguri, ktorý sa stará o utečencov, pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi približuje súčasnú situáciu. Je si istý, že bez viery by niektorí ľudia nedokázali vydržať toľké utrpenie. „V prvom rade ich teroristi chceli vystrašiť a ohroziť. Nútili ich, aby konvertovali na islam. Potom znásobili násilné činy. Aj kňazi sa museli skrývať a spať v horách, ale členovia Boko Haram všetkých naďalej prenasledovali a ohrozovali. ‚Ak kňazi konvertujú na islam, nespravíme vám nič,‘ presviedčali ľudí. Nakoniec sa situácia stala neúnosnou natoľko, že v rokoch 2015 a 2016 sa mnohí rozhodli odísť – prekročili hranicu a opustili krajinu. Útočisko našli v Kamerune. Z tých, ktorí zostali, mnohých zavraždili, uniknúť sa podarilo iba niekoľkým.“

Naomi a Charles – podobne ako väčšina obyvateľov Pulky – všetko opustili a utiekli. „Útek nebol ľahký,“ hovorí Naomi. „Mali sme opuchnuté nohy, bolo toho na nás veľa. Moju sestru Boko Haram zajala. Mala však v náručí dieťa, a tak ju prepustili. Dieťa síce nebolo jej, len ho pomáhala niesť, ale zachránilo jej život. Viacerých iných, medzi nimi aj našu mamu, teroristi zabili.“

Väčšina obyvateľov z okolia Pulky utiekla do Kamerunu; iba v utečeneckom tábore Minawao bolo viac ako 60 000 vysídlených osôb z Nigérie. Zostali tam niekoľko rokov, kým nigérijská armáda nedobyla späť ich dediny v okrese Gwoza a nevyzvali ich na návrat.

Neustále nebezpečenstvo a veľká viera

Situácia je však stále neistá. „Boli sme utečencami v Kamerune. Vrátili sme sa do Nigérie a sme tu dva roky, no situácia nie je bezpečná. Sme síce znova v našej krajine, v našej oblasti, v našej milovanej Pulke, ale žijeme ako vysídlené osoby. Hoci sme bližšie k našim domovom, zase žijeme v nebezpečenstve,“ vraví Charles.

Otec Christopher vysvetľuje: „Od utečeneckého tábora sa nemôžete príliš vzdialiť, pretože bezpečnosť mimo neho nie je zaručená. V období dažďov je pohyb ešte ťažší. Ľudia síce vychádzajú na polia, lebo si musia zadovážiť živobytie, ale útočia na nich, niektorých i zabijú. Nie je to pre nich ľahké. Ani pre mňa nie je jednoduché dostať sa do tábora. Jazdiť sem je riskantné, ale je pre mňa dôležité, aby som urobil všetko, čo môžem, a pomohol týmto ľuďom.“ On sám žije v jednom z opustených domov, pretože Boko Haram roku 2014 zničila v Pulke kostol aj farský dom.

„Život v Kamerune bol taký ťažký, že sme strácali akúkoľvek nádej. Otec Christopher je pre nás zdrojom inšpirácie. Keď sa cítime zle, dodáva nám odvahu – je skutočným otcom nás všetkých. Usiluje sa vyplniť medzeru, čo zostala v našich životoch po rodičoch, ktorých nám zabili. Pomáha nám, akoby sme boli jeho pokrvnou rodinou. Boh sa o nás stará. Robí tak aj prostredníctvom mnohých ľudí na svete, ktorí na nás pamätajú. Modlíme sa, aby dal silu všetkým dobrodincom a oni mohli pokračovať v svojej práci a naďalej nás podporovali,“ hovorí Naomi.

Iné Vianoce

Vianoce sú pre katolícke spoločenstvo v Pulke veľmi ťažkým obdobím. Podľa Naomi „pred krízou boli časom veľkej radosti. Bolo zvykom, že sa zišli príbuzní až zďaleka, aby ich oslávili spoločne. Keď sa začali útoky, Vianoce prestali byť ako predtým. Nemohli sme v spoločenstve spievať vianočné koledy ani sa navštevovať. Situácia bola nebezpečná, preto sme Vianoce neoslavovali“.

Podobne Charles, ktorého Boh „požehnal štyrmi deťmi“, ako rád hovorí, súhlasí. „V našej situácii je ťažké oslavovať Vianoce, lebo väčšina z nás, ktorí sme predtým žili v Pulke, stratila všetko.“ Dodáva však: „Z evanjelia čerpám silu čeliť týmto utrpeniam a zvládam to, čo musíme každodenne vydržať. Ježiš Kristus predpovedal utrpenie, ktoré prežívame. Utrpenie je súčasťou toho, že sme kresťania. Náš život je v jeho rukách. Napĺňa ma nádejou myslieť na Ježišove slová, že nás na konci života odmení. Ježiš Kristus je moja spása – to sú moje Vianoce.“

„Je to dojímavé a bolestné súčasne,“ vraví otec Christopher. „Sú preč od domova, stratili svojich blízkych, ale žijú cnosť nádeje a oslavujú život. Spoliehajú sa na Cirkev, ktorá počuje ich výkriky a usiluje sa osušiť ich slzy. Plody práce prvých misionárov sa teraz prejavujú v sile ich viery. Vďaka nej sú Cirkvi verní.

Naomi nemusí dlho premýšľať, keď sa jej opýtajú, čo by si priala na Vianoce. „To, čo najviac potrebujeme, sú jedlo, stany a oblečenie. Objavili sa tu prípady cholery a my nemáme žiadnu lekársku starostlivosť. Rovnako by pre nás bola darom pomoc pri vzdelávaní – niektorí z nás pred útokmi extrémistov študovali. Museli sme prestať, lebo sme nemali finančné prostriedky na štúdium. Aj toto by bola jedna z vecí, ktorá by nám veľmi pomohla.“

Otec Christopher tiež vie, čo si želá na Vianoce. „Bol by som rád, keby mnoho ľudí chcelo pomôcť na Vianoce utečencom v Pulke k ich fyzickému, duševnému a duchovnému zdraviu. Prajú si, aby v ich živote panoval pokoj, aby sa do ich domovov vrátil mier. Majú jedinú túžbu: chcú žiť normálny život – taký, aký žili predtým.“

Foto: ACN