Naz Banová sa od roku 2016 modlí za blahorečenie svojho 20-ročného syna Akaša Bašira, ktorý bol zabitý, keď bránil samovražednému útočníkovi vstúpiť do preplneného Kostola svätého Jána 15. marca 2015 v Youhanabade, kresťanskej štvrti v mesta Lahor.

Pri útoku zahynulo najmenej 20 ľudí a 80 bolo zranených, na dva kostoly boli počas bohoslužieb spáchané samovražedné útoky. Otec Francis Gulzar, generálny vikár arcidiecézy Lahore, pri prvom výročí teroristického útoku oznámil začiatok procesu blahorečenia Akaša Bašira. Jeho matka porozprávala pápežskej nadácii ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi o tom, čo prežíva.

„Do Youhanabadu sme sa presťahovali roku 2008. V novembri 2014 sa Akaš pripojil k dobrovoľným bezpečnostným silám nášho kostola. Všetky denominácie prijímali mladých ľudí do bezpečnostnej služby po samovražednom útoku na Kostol všetkých svätých v meste Péšávar v severnej provincii Chajbar Paštúnchvá roku 2013.

Pohreb Akaša Bašira
Pohreb Akaša Bašira. Foto: Magdalena Wolnik / ACN

Vídavali sme demonštrantov, ktorí volali po spravodlivosti pre obete bombového útoku na kostol v Péšávare. Akaš o tom diskutoval s priateľmi a tri mesiace trval na tom, že chce strážiť kostol. Bol pripravený obetovať život, ak by dostal od Boha šancu ochrániť druhých. Zomrel v nedeľu počas pôstu. Práve som doma prala, keď môj syn išiel do kostola, oblečený celý v bielom. O chvíľu som vonku začula streľbu. Potom ulicou otriasli výbuchy. Spomenula som si, že ženy hovorili o nejakých vyhrážkach – žiaci anglikánskej školy Christ Church vraj opisovali, že našli v poštovej schránke výhražné listy a smrtné rubáše.

Ulice boli plné ľudí. Keď som začula druhý výbuch, ponáhľala som sa s najmladším synom do kostola. Hľadala som Akaša medzi chlapcami stojacimi v blízkosti brány kostola, ale on už ležal na zemi v špine, pravú ruku mal takmer odtrhnutú. Nemohla som uveriť vlastným očiam.

Službukonajúci policajti v čase výbuchu sledovali zápas majstrovstiev sveta v krikete. Akaš mal pôvodne kontrolovať návštevníkov pri uzávere v istej vzdialenosti od kostola, trval však na tom, že bude pri bráne kostola. ‚Aj keď zomriem, do kostola ťa nepustím!‘ – boli jeho posledné slová teroristovi. Tieto slová sú pri každoročnej spomienke na Akašovu smrť napísané na transparentoch. (Piata výročná slávnosť bola tento rok pre pandémiu kornavírusu zrušená.)

Kostol v štvrti Youhanabad
Kostol v štvrti Youhanabad strážia dnes vojaci. Foto: ACN

Katolícka cirkev ponúkla rodinám zosnulých a zranených podporu. Pomoc poskytli i ďalšie cirkvi a úrady. Vlani v apríli rozdelili polovojenské jednotky federálnej vlády zodpovedné za bezpečnosť v ohrozených oblastiach 500 potravinových dávok núdznym kresťanom a rodinám obetí útokov.

Arsalan, ďalší môj syn, 25-ročný, sa pripojil k bezpečnostnému tímu kostola namiesto svojho brata. Nezastavili sme ho, nemôžeme predsa brániť našim synom v službe Cirkvi. Je to ich rozhodnutie. Kostoly sú teraz počas nedieľ ešte plnšie. Počet dobrovoľných bezpečnostných pracovníkov kostola sa zvýšil.

Komunitu tragédia zblížila. Klerici v rámci rôznych programov medzi denomináciami navštevujú aj kostoly iných vierovyznaní. Nechceme opustiť Youhanabad napriek tomu, že tu chýba štátna nemocnica a štátne školy. Máme radi jeho kresťanskú atmosféru.

Viaceré rehoľníčky spolu s pánom farárom nás na Dušičky sprevádzali k Akašovmu hrobu. Modlili sme sa tam za neho dvadsiati, členovia rodín obetí útokov priniesli kvety. Proces Akašovho blahorečenia sa teraz pre pandémiu spomalil, no jeden saleziánsky kňaz už o ňom píše knihu.

Keď prechádzam okolo Akašovho pomníka pred Kostolom sv. Jána, mám zmiešané pocity, pretože bol súčasťou môjho srdca. Naša radosť je však väčšia ako zármutok. Nezomrel na užívanie drog ani v dôsledku nehody. Bol to jednoduchý chlapec. Zomrel na Pánovej ceste a zachránil kňaza i mnohých účastníkov bohoslužby. Ľudia ho majú radi a sú mu vďační. Akaš je už dnes naším svätým.“

Nadácia ACN dlhoročne pomáha kresťanom v Pakistane rôznymi formami pomoci. Ak Vám to situácia dovoľuje, zvážte finančný dar na podporu našej práce. Ďakujeme.