Rehoľné sestry v Rusku sú v čase koronakrízy na strane utláčaných

Hoci v Novosibirsku nie je na COVID-19 chorých veľa ľudí, obmedzením pohybu a hospodárskymi následkami trpia všetci, ktorí žijú v tejto miliónovej metropole na západnej Sibíri.

Ide predovšetkým o tých, ktorí v spoločnosti aj predtým patrili k marginalizovaným: chudobní, nezamestnaní, starí ľudia, deti zo sociálne znevýhodnených rodín. Práve oni sa teraz dostali do centra pozornosti rehoľných sestier rímskokatolíckej Diecézy Premenenia Pána v Novosibirsku.

Prvý potvrdený prípad ochorenia na COVID-19 zaznamenalo Rusko 20. januára 2020. K 31. júlu už na Covid-19 ochorelo takmer 900-tisíc ľudí a vyše 35-tisíc ochoreniu už podľahlo.

To viedlo k obmedzeniu pohybu, ktoré sa len pomaly zmierňuje. Ohniskom krízy je síce Moskva, no choroba sa šíri aj na Sibíri, i keď v menšej miere – na území mesta Novosibirsk bolo koncom júna nahlásených okolo 5000 pozitívnych prípadov.

Aj bez pandémie je práca rehoľných sestier na Sibíri herkulesovskou námahou. Sestra vincentka nemeckého pôvodu Therese Witschlingová to zhrnuje takto: „Ruská Sibír, to je krajina, ktorú ľudia nazývajú ‚domom bez strechy‘. Počas histórie prijala nespočetné množstvo rôznych vyhnancov a nútených presídlencov. Veľa z nich umrelo mučeníckou smrťou. Zomreli od hladu, zimy či z dôvodu neľudsky náročnej práce. Dlhá studená zima a krátke horúce letá hovoria za všetko: žije sa tu ťažko.“

Približne milión ľudí s katolíckymi, a to väčšinou ukrajinskými, poľskými alebo nemeckými koreňmi žije v Diecéze Premenenia Pána v západnej Sibíri na ploche 2 mil. km2. Okolo 40 kňazov sa stará o 70 spoločenstiev a musia pri tom prekonávať obrovské vzdialenosti. Bez pomoci rehoľníčok by bola táto pastoračná starostlivosť o roztrúsených veriacich celkom nemysliteľná.

Sestra Therese a jej dve spolusestry prišli na Sibír roku 2015, nehostinné podmienky ich neodradili. Odvtedy sa v Slavgorode, juhozápadne od Novosibirska, starajú o štátne i cirkevné detské centrum. „Väčšina detí pochádza zo sociálne znevýhodnených rodín, v ktorých chýba rodičovská starostlivosť. Bez ohľadu na to, či obaja rodičia robia celý deň za nízke mzdy, alebo jeden z nich pracuje v zahraničí, aby zabezpečil rodinu, zostávajú príliš často ponechané samy na seba.“ Sestry si teda s nimi píšu domáce úlohy, zapájajú ich do rozličných kultúrnych projektov, platia školské obedy stovke detí… Často ide o ich jediné teplé jedlo počas dňa. Okrem toho dvakrát ročne – v lete a zime – pozývajú deti na „prázdniny s Bohom“.

S príchodom pandémie sa všetko zmenilo: „Naša činnosť sa teraz skomplikovala. Mnoho ľudí prišlo o prácu, prípadne im znížili platy. Zaklopali nám na dvere a prosili o pomoc, aspoň o kúsok chleba pre deti.“

Sestry začali šiť rúška, pretože (ako všade v regióne) nemajú k dispozícii dostatok ochranných prostriedkov – distribuujú ich svojim zverencom. Predovšetkým bezdomovci majú sestry radi. „Všetci títo ľudia majú bolestivé spomienky a zranené duše. Neprichádzajú za nami len kvôli materiálnej pomoci. Sú jednoducho vďační za trochu láskavosti a tepla.“ Nielen to však ľuďom dáva útechu a nádej: „Ďakujeme Bohu, že máme každý deň možnosť sláviť Eucharistiu. Našou reakciou na pandémiu je každodenná adorácia. Na jej konci kňaz vezme monštranciu na ulicu a žehná Cirkev a mesto Chlebom života.“

Prekonať vzdialenosti

V Surgute, meste vzdialenom 1 000 km vzdušnou čiarou severne od Novosibirska, pracujú dve poľské sestry, stelesnení anjeli pre 140 bezdomovcov v domove sociálnej rehabilitácie. Organizujú pre nich vo farnosti zbierky odevov i potravín. V týchto ťažkých časoch je to nevyhnutné.

Komunita prišla do Surgutu prvýkrát roku 2011. Od roku 2015 tu pôsobí nepretržite – podporuje pastoračnú prácu v miestnej Farnosti sv. Jozefa. Len vo farnosti sa môže Cirkev naplno prejaviť a skutočne rozvinúť. Vďaka iniciatíve a štedrosti niektorých veriacich sa kaplnky mohli zriaďovať aj v súkromných domoch v Nojabrsku, vzdialenom od Surgutu 320 km, a v Kogalyme, vzdialenom 190 km. Rehoľníčky, sprevádzané kňazom, tam zvyčajne cestujú pravidelne každé dva týždne. „Dôležitý je osobný vzťah s veriacimi,“ hovorí sestra Tereza Jakubowska a sníva o ďalších kaplnkách všade tam, kde v regióne žijú katolíci. Podstatnejšia ako kedykoľvek predtým je teraz možnosť zúčastniť sa na bohoslužbách – a o to bolestivejšie aj chýba. Preto anjelské sestry v Surgute, tak ako mnoho iných spoločenstiev, vysielajú každý deň svätú omšu. Veriacim ňou dávajú duchovný impulz pre daný deň. „Takto s nimi zostávame v kontakte.“

O niečo podobné sa usiluje sestra Aljona Alakšovová z komunity Betánia. So svojou spolusestrou slúži už 20 rokov vo Farnosti Božieho milosrdenstva v Išime: „Je tu málo katolíkov a žijú roztrúsení po okolitých dedinách. Ak prídu na nedeľnú alebo sviatočnú svätú omšu autobusom, musia počítať s tým, že budú dlho čakať na to, aby mohli neskoro popoludní odcestovať. Tento čas im krátime pohostením a rozhovormi. Neexistuje lepší spôsob, ako spoznať ľudí v komunite. … V období koronavírusu sa všetko zhoršilo. Verejná doprava jazdí ešte zriedkavejšie, súkromné zberné ​​taxíky prichádzajú nepravidelne a málokedy sa držia cestovného poriadku. Preto je pre nás ťažké navštevovať chorých či priniesť osamelým starým ľuďom nákupy a lieky.“ Bohoslužby sa teraz musia konať bez účasti veriacich. Núdza však vedie k vynaliezavosti: sestry cez aplikáciu WhatsApp vytvorili skupinu, ktorá spája spoločenstvo a udržiava ho pri živote. Takýmto spôsobom si šíria aj odkazy na živé prenosy svätých omší.

Všetky komunity sestier z Diecézy Premenenia Pána v Novosibirsku zápasia s ťažkosťami spôsobenými obmedzením pohybu. Sestry alžbetínky napríklad nemôžu navštevovať farníkov: „Pri našich pravidelných návštevách sme sa spriatelili. Pri rozlúčke hovorievali: ‚Neopúšťajte ma! Sestra, prosím, čoskoro sa vráťte!‘“ Pomáha teda starý dobrý telefón. Vďaka nemu zostávajú v kontakte so všetkými, ktorí nevedia komunikovať cez internet. Ide hlavne o starých ľudí, ktorí sú zvlášť postihnutí izoláciou a sociálnym dištancom.

Tak ako väčšina kongregácií aj služobníčky Pána a Panny Márie z Matary v Omsku úplne presunuli svoju pedagogickú prácu do virtuálneho sveta. Katechizujú prostredníctvom videokonferencií, ba dokonca s mladými ľuďmi natáčajú i malé povzbudivé videá – v svojej rehoľnej provincii rozvíjajú živú vyučovaciu činnosť, ktorá presahuje omskú oblasť. „Chceme povzbudiť mladých ľudí, aby aj v čase koronakrízy premýšľali o Božom slove. Modlíme sa, aby i tento čas, ktorý v ľudskom ponímaní považujeme za zlý, spôsobil v nás a vo všetkých ľuďoch rast vo viere, nádeji a láske k Bohu a blížnemu,“ vysvetľuje Maria Glumová.

Modlitba – najúčinnejší liek

Karmelitánky v Novosibirsku sú jedinou kontemplatívnou komunitou v diecéze. Pandémii čelia najsilnejšou zbraňou, ktorú ako kresťania máme – modlitbou. Sestry Teresamaria, Christina a Agnija píšu: „Modlíme sa za uzdravenie chorých, útechu pre trpiacich, pomoc pre zdravotnícky personál a ochranu pred infekciou pre najzraniteľnejšie skupiny ľudí. Do našich modlitieb zahŕňame aj vedcov, ktorí pracujú na vývoji liekov a vakcíny proti vírusu. Nezabúdame ani na vládnych predstaviteľov, ktorí musia riešiť závažné sociálno-ekonomické problémy. A s vďačnosťou za pomoc, ktorú od vás dostávame, vždy Pánovi prinášame i naše modlitby za ACN a jej dobrodincov.“

ACN podporuje všetkých 68 sestier na 18 miestach Diecézy Premenenia Pána v Novosibirsku. „Pre sestry by nebolo len sklamaním, ale priam katastrofou, keby sme im túto pomoc neposkytli,“ potvrdzuje miestny biskup Mons. Joseph Werth. Ešte naliehavejšie to platí v čase koronakrízy, keď sú vo farnostiach pozastavené všetky zbierky.

ACN už mnoho desaťročí rovnako pomáha komunitám sestier v ďalších troch rímskokatolíckych diecézach v Rusku: v Moskve, Irkutsku a Saratove. Zabezpečuje pre ne existenčnú pomoc, dopravné prostriedky, príspevky na vzdelávanie, výstavbu či renováciu ich domov.