Tváre siedmich detí vyzerajú smutne a vážne. Trochu napäté sedia vedľa svojich rodičov na opotrebovanej pohovke. Obývačku obklopujú holé, svetlohnedé steny, z ktorých sa vo veľkých kusoch odlupuje omietka; na mnohých miestach presvitá murivo. Deti aj ich rodičia sa neisto pozerajú na návštevníkov. Nestáva sa často, aby ich niekto navštívil.

Malá skupinka z nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi sa usadí na pohovku oproti a opýta sa, či môžu rozpovedať svoj príbeh, priblížiť svoju situáciu. Je to jediný spôsob, ako sa nespočetné anonymné príbehy v Sýrii, ktoré sa svojou bezútešnosťou často podobajú jeden na druhý, môžu premeniť z abstraktných štatistík na konkrétne tváre a mená.

Rodičia hovoria váhavo a tlmene: otec rozpráva, ako kedysi živil rodinu ako zeleninár, ale potom vypukla vojna. V Kaškúle, predmestí Damasku, kde rodina žije, bolo veľa výbuchov,“ hovorí matka. Nad strechami lietali rakety. Keďže nemali kam utiecť, nezostávalo im nič iné, len zostať medzi štyrmi stenami prenajatého domu a dúfať, že nočná mora pominie. Niekedy, počas trochu pokojnejších dní, otec otváral svoj malý obchod, aby predával zeleninu. Ale časom sa aj to stalo nemožným. Nebezpečenstvo bolo príliš veľké.

Núdza je väčšia ako cez vojnu

Súčasná situácia je podľa matky rodiny ešte horšia ako počas vojny: peniaze takmer stratili hodnotu a nájom by sa bez podpory ACN nedal zaplatiť vôbec. Od predošlého dňa mali deti na jedenie len kúsok chleba, na viac neostáva. „Jediné, o čo každý deň prosím Boha, je, aby chránil moje deti a dal im niečo na jedenie,“ hovorí matka so sklopenými očami.

Zrazu jej niečo napadne a vyzve Milada, svojho šesťročného syna, aby k nej prišiel bližšie.

Pán Ježiš ich navštívil na Vianoce

„Chcela by som vám niečo povedať o Miladovi…“. Hovorí, že na Štedrý večer pred rokom sa mu pred olupujúcou sa, schátralou stenou, nad jednou z opotrebovaných pohoviek, zjavil Ježiško. Milad sa zľakol a začal plakať. Keď rodičom vysvetlil, prečo plače, otec mu upokojujúco odpovedal: „Milad, všetko je v poriadku, niet sa čoho báť. Pošli Ježiškovi pusu.“ Predtým, ako Ježiš zmizol, sľúbil Miladovi – ktorého meno v arabčine znamená Narodenie, resp. Vianoce – že ho na Vianoce nasledujúceho roka opäť navštívi. Odvtedy sa Miladovi často sníva o Ježišovi. Jeho matka hovorí, že jeho povaha sa zmiernila… a že vďaka tejto udalosti rodina dostala svetlo nádeje.

Možno sa už nikdy nedozvieme, či Milad uvidel Ježiša aj na tieto Vianoce.

Môžeme sa však modliť, aby táto rodina vždy verila, že pre Ježiša nie sú len jedným z nespočetných anonymných osudov a že On bude vždy osobne s každým z nich – aj keď ho vždy nevidia.

Sina Hartert / Lucia Froncová
Ilustračná fotografia: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi. Návšteva Miladovej rodiny v Damasku, 2023.