Po ničivom zemetrasení vo Venezuele sa chudobná štvrť Petare stala jedným z hlavných miest pomoci pre zranených a vysídlených ľudí z oblasti La Guaira. Miestna Cirkev otvorila zberné centrá, mobilizovala stovky dobrovoľníkov a sprevádza tých, ktorí stratili domov, zdravie aj istotu. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi schválila mimoriadnu pomoc vo výške 100 000 eur, aby Cirkev mohla pružne reagovať na najnaliehavejšie potreby.
V jednej z najchudobnejších a najhustejšie obývaných častí Caracasu sa Cirkev naplno zapojila do pomoci ľuďom zasiahnutým zemetrasením. Diecéza Petare prijíma zranených a vysídlených z oblasti La Guaira, organizuje materiálnu pomoc a sprevádza tých, ktorí v katastrofe stratili istotu, domov aj blízkych.
Keď Venezuelu zasiahlo zemetrasenie, biskup Juan Carlos Bravo Salazar z Petare sa nachádzal v meste Mérida vzdialenom 600 kilometrov od domova. Lety boli zrušené, a cesta do diecézy mu trvala šestnásť hodín. Po príchode našiel realitu, ktorú nečakal.
„Petare je jedna z najbiednejších a najhustejšie obývaných zón Caracasu. Hovoria jej aj najväčšia favela Latinskej Ameriky. Človek by si myslel, že pri zemetrasení spadnú ako prvé práve tieto chudobné štvrte. Ale Petare vydržalo,“ hovorí biskup v rozhovore s pápežskou nadáciou ACN.
Diecéza Petare leží vo východnej časti hlavného mesta. Rozprestiera sa na ploche 177 štvorcových kilometrov a žijú v nej približne dva milióny ľudí v dvetisíc chudobných štvrtiach. „V dôsledku zemetrasenia sme nemali žiadnych mŕtvych ani zranených. Vďaka Bohu stojíme na pevnom skalnom podloží. Máme však poškodené kostoly, kaplnky, farské domy aj niektoré obydlia,“ vysvetľuje biskup Bravo.
Až 90 percent obyvateľov diecézy žije v chudobe. Napriek tomu sa Petare v týchto dňoch stalo dôležitým miestom pomoci pre ľudí z La Guairy, ktorých zemetrasenie pripravilo o domov alebo zdravie.
Chudobná štvrť sa stala centrom pomoci
V diecéze Petare sa nachádzajú štyri z najväčších nemocníc v krajine. Práve sem previezli väčšinu zranených. Miestna Cirkev preto sústredila svoju pomoc najmä na nemocnice, kde je situácia pre nedostatok liekov a zdravotníckeho materiálu veľmi vážna.
Cez diecéznu charitu Cirkev zriadila štyri zberné centrá na rôznych miestach diecézy. Do pomoci sa zapojilo viac ako 250 dobrovoľníkov. „Pomáhame liekmi, chirurgickým materiálom, čistiacimi prostriedkami, potravinami aj oblečením, pretože mnohí ľudia prichádzajú bez ničoho,“ hovorí biskup Bravo.
Reakcia miestnych ľudí ho hlboko zasiahla. „Štedrosť ľudí bola veľkolepá, bolo to skutočné Božie požehnanie. Ich ochota pomáhať, spolupracovať, byť prítomní, triediť oblečenie, klasifikovať lieky, prevážať a doručovať pomoc – to všetko je obdivuhodné. V celej tejto práci vidíme Boží dotyk a jeho prítomnosť.“
Láska premáha strach
Biskup spomína na ženu z La Guairy, ktorá prišla do Petare úplne dezorientovaná. Nevyznala sa v tejto štvrti, jej príbuzní ležali zranení v nemocniciach a ona nevedela, kde zohnať lieky, vyšetrenia či oblečenie.
Dobrovoľníci ju sprevádzali, zohnali všetko potrebné a zostali pri nej. Napokon sa žena psychicky aj fyzicky zrútila a odpadla. „Mysleli sme si, že zomrela,“ spomína biskup. Lekári, mladí ľudia aj záchranári k nej okamžite pribehli.
Keď sa prebrala, všetci s úľavou pochopili, čo sa stalo. Nebola to len únava ani nahromadený strach. „Sama nám povedala, že ju premohlo dojatie z toho, že ju na neznámom mieste prijali a nezištne jej pomohli ľudia, ktorí za to nič nečakali,“ hovorí biskup Bravo. „Strach človeka dokáže zlomiť. Ale láska premáha strach.“
„Tí, ktorí nemajú nič, dávajú všetko“
Petare sa zomklo okolo obetí. Podľa biskupa Brava chudobní ľudia vždy dokážu prekvapiť. „Chudobní sú najväčším bohatstvom venezuelskej Cirkvi,“ hovorí. A hneď pridáva príbeh, ktorý to vystihuje.
Do jedného zo zberných centier prišli dvaja muži, ktorí pracujú na ulici ako obuvníci. Živia sa tým, že zbierajú starú a poškodenú obuv, opravia ju a predajú. Priniesli päťdesiat párov topánok, ktoré mali pripravené na predaj. Rozhodli sa ich však darovať ľuďom postihnutým zemetrasením.
„Tí, ktorí nemajú nič, dávajú všetko,“ hovorí biskup. Podľa neho toto gesto ukazuje hlbokú pravdu: Boh koná aj tam, kde zdanlivo nič nie je. Tam, kde nie sú takmer žiadne zdroje, sa objavuje nesmierne ľudské a duchovné bohatstvo.
Mladí a duchovná rovina
Jedným z najväčších znamení nádeje sú pre biskupa mladí ľudia. Pomáhajú vykladať nákladné autá, triediť oblečenie, pripravovať jedlo a rozvážať pomoc.
Jedného večera dorazil do zberného centra veľký kamión naložený vodou, matracmi, potravinami a liekmi. Bolo už neskoro a bolo treba zavolať mladých dobrovoľníkov.
„Ich odpoveď bola okamžitá. Kamión vyložili za pätnásť minút,“ hovorí biskup Bravo. „Robia to s radosťou, disciplínou a bez túžby byť v centre pozornosti. Najdôležitejšie je, že sú tu ako bratia. Sprevádzajú a pomáhajú.“
Popri materiálnej pomoci diecéza kladie dôraz aj na duchovné a ľudské sprevádzanie zasiahnutých ľudí, dobrovoľníkov aj zdravotníckeho personálu.
„Nemôžeme zostať len pri psychologickej pomoci. Musíme myslieť aj na duchovnú rovinu. Duchovno však nemyslíme ako spiritualizmus, ale ako humanizáciu podľa Ježišovho vzoru,“ vysvetľuje biskup.
Veriacim vo svojej diecéze ponúkol tri slová, podľa ktorých majú žiť túto krízu: rozvážnosť, pokoj a trpezlivosť.
„Teraz musíme byť rozvážni, aby sme chránili seba aj druhých. Potrebujeme pokoj, aby sme uprostred bolesti nekonali impulzívne. A potrebujeme trpezlivosť, pretože tento proces sa neskončí o niekoľko dní. Aj keď by sme chceli postupovať rýchlejšie, sú chvíle, keď treba vedieť, kedy urobiť ďalší krok a ako ho urobiť,“ hovorí.
ACN pomáha miestnej Cirkvi
Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi schválila mimoriadnu pomoc vo výške 100 000 eur na podporu Cirkvi vo Venezuele po zemetrasení. Pomoc má umožniť pružne reagovať na najnaliehavejšie potreby v zasiahnutých diecézach – od bezprostrednej starostlivosti o obete až po pastoračné, ľudské a duchovné sprevádzanie komunít, ktoré katastrofa zasiahla.
Biskup Bravo prosí dobrodincov ACN predovšetkým o modlitbu a blízkosť.
„Pre nás ACN znamená, že máme bratov a sestry, ktorí sú vždy pripravení podať ruku,“ hovorí. „Viac než o veci by som chcel prosiť, aby ACN zostala verná svojej charizme. Aby sa nestala byrokratickou alebo len sociálnou inštitúciou, ale spoločenstvom, ktoré vytvára bratstvo.“
María Lozano, Dorota Luteránová
Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi
