Pred niekoľkými mesiacmi informovala pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi o 40 mužoch, kresťanoch, prepustených koncom januára 2020 po takmer piatich rokoch väzenia. Boli účelovo obvinení z účasti na lynčovaní dvoch moslimských mužov. Malo k nemu dôjsť počas nepokojov vyvolaných dvomi paralelnými samovražednými útokmi na Kostol sv. Jána a Kostol Ježiša Krista v kresťanskej štvrti Youhanabad v Lahore, hlavnom meste provincie Pandžáb v Pakistane. Útoky sa stali 15. marca 2015 a vyžiadali si najmenej 20 mŕtvych a 80 zranených. Jedným z kresťanov obvinených a uväznených za lynčovanie bol Amjad Arif, vodič autorikše (autorikša je trojkolesová motorizovaná verzia tradičnej rikše). Tento otec dvoch synov a dcéry rozpovedal ACN o svojom utrpení, ktoré prežil, odkedy bol roku 2015 za svoju údajnú účasť na lynčovaní neprávom zatknutý.
„Máme radi náš malý domček v štvrti Youhanabad i jej kresťanské zázemie. Zreteľne sa odlišuje od zvyšku mesta, kde sa napríklad na Vianoce či Veľkú noc nekonajú vôbec slávnosti ani neznie hudba. Moja manželka Nasreen sa stará o našich už starších rodičov a pravidelne sa spolu s deťmi zúčastňuje na nedeľnej svätej omši v Kostole sv. Jána.
Žilo sa mi dobre až dovtedy, kým neboli 15. marca 2015 napadnuté kostoly. V tom čase som bol práve na nákladnom termináli a cestujúci vystupovali z mojej autorikše. Zavolal mi svokor a informoval ma o teroristických útokoch. Okamžite som telefonoval manželke, no mobilná sieť vo Youhanabade bola zablokovaná. Srdce mi bilo ako šialené… Čo najrýchlejšie som sa ponáhľal domov, ale vstup na naše sídlisko blokovali demonštranti – zoskupili sa okolo dvoch zhorených tiel. Spravodajské kanály vysielali túto tragédiu naživo.
Išlo o pomstu rodín obetí? Neviem… Čakám, kým si budem môcť zaobstarať novú autorikšu, a ďakujem Bohu za dar života. Veľmi milujem svoje deti a chcem žiť len pre ne.
Išiel som teda domov inou cestou a zaparkoval som autorikšu. Keď som prechádzal okolo kamier na ulici, jeden z kameramanov ma nakrútil; aj drony s kamerami lietali okolo nás ako muchy. O niekoľko dní som bol zatknutý, a to hneď za rohom. Môjho mladšieho brata, ktorý pracuje ako námezdný robotník, zatkli o dva týždne neskôr.
Na policajnej stanici nás policajti urážali, fackovali a bili obuškami. Obvinili nás z upálenia tých dvoch moslimských mužov. Trom z nás zobrali ružence a hodili ich na zem. Boli sme nútení rozhodnúť sa, či konvertujeme na islam, alebo budeme uväznení za ich vraždu. Jeden 25-ročný kresťan, ktorý bol rovnako zadržaný, konvertoval a po troch hodinách bol prepustený. My sme však ostali pevní vo viere v živého Boha.
Prvý deň sme boli všetci kresťanskí väzni zatvorení v jednom baraku. Po rannom nástupe sme sa hodinu modlili v kruhu. Večer po ôsmej sa už každý modlil sám, pretože sme boli zatvorení do ciel. Ak niektorí z nás ochorel, nedostalo sa mu primeranej lekárskej starostlivosti – dvaja vo väzení aj zomreli.
Riaditeľ Národnej komisie pre spravodlivosť a mier Konferencie biskupov Pakistanu (NCJP) otec Emmanuel Yousaf sa modlil za naše prepustenie a prosil o milosrdenstvo v srdciach sudcov. Vo väzení nás pravidelne navštevoval nielen tím NCJP, ale i ďalšie mimovládne organizácie; sprevádzali nás aj na pojednávaniach na súde.
Moja manželka Nasreen zatiaľ pracovala ako slúžka. O tri roky musela predať autorikšu, aby zaplatila liečbu môjho otca – po infarkte bol 15 dní hospitalizovaný. NCJP darovala každé Vianoce Nasreen 15 000 rupií (90 $) a ďalšia mimovládna organizácia prevzala výdavky za vzdelávanie našich detí.
V obave pred pomstou poškodených moslimských rodín som však aj tak radšej zostal tri mesiace doma. Napokon som si na splátky znovu kúpil autorikšu. Jedno popoludnie mi ju traja cestujúci ukradli a mňa priviazali o strom v blízkosti susedného mesta. Pokúsili sa ma zaškrtiť mojím vlastným šálom. V tú noc pršalo a nikto nebol nablízku. Podarilo sa mi vyslobodiť z pút a bežal som na policajnú stanicu. Oči som mal krvavočervené a tvár opuchnutú. Po troch hodinách som sa vrátil domov. Aj teraz sa musím nútiť do rozprávania, stále mám pri tom bolesti. Išlo o pomstu rodín obetí? Neviem… Čakám, kým si budem môcť zaobstarať novú autorikšu, a ďakujem Bohu za dar života. Veľmi milujem svoje deti a chcem žiť len pre ne.“
Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi každý rok podporuje projekty Národnej komisie pre spravodlivosť a mier Konferencie biskupov Pakistanu v Lahore, ktoré sú určené obetiam teroristických útokov a ich rodinám, ako aj všetkým, ktorí trpia sociálnou nespravodlivosťou.
