Otec Jacques Mourad, bývalý rukojemník islamistických teroristov, bol v marci 2023 vysvätený za sýrsko-katolíckeho arcibiskupa v diecéze Homs. Počas návštevy spolupracovníkov pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi v Sýrii hovoril o súčasných výzvach, ktorým čelí jeho krajina, o odpustení a dôveryplnej oddanosti Bohu.
Zdá sa, že vojna v Sýrii zamrzla, ale sýrske obyvateľstvo stále žije vo veľmi ťažkých podmienkach. Aké sú podľa vás najväčšie výzvy vo vašej krajine?
Predovšetkým je to vzdelávanie, ktoré sa nachádza vo veľmi vážnej a zložitej kríze. Týka sa všetkých našich detí a mladých ľudí v školách a na univerzitách. Vzdelanie je budúcnosťou našej krajiny. Deti a učitelia majú právo na dobré pracovné prostredie, ale platy učiteľov – 18 až 22 eur mesačne – sú pod ľudskú dôstojnosť. Vážne problémy v našej krajine sú dôsledkom represívnych sankcií voči Sýrii a korupcie, ktoré sa priamo prejavujú na ľuďoch.
Ďalším vážnym dôvodom na znepokojenie je masívna emigrácia. Mnoho rodín opúšťa Sýriu, pretože chcú svojim deťom umožniť lepší život. Stratili nádej a dôveru a nechcú, aby ich deti žili v krajine, kde nie sú v bezpečí. Emigruje aj veľa mladých ľudí, čo tiež predstavuje značné problémy. Keďže väčšina z nich sú muži, mladé kresťanky sa vydávajú za moslimov a potom musia konvertovať – taký je zákon. Všetci títo ľudia tu často zanechávajú starších ľudí, o ktorých sa treba postarať.
Čo robí cirkev, aby pomohla ľuďom v tejto situácii?
Máme veľkú zodpovednosť. Ale nemôžeme pomôcť všade… Za týchto pár mesiacov v biskupskej službe som si uvedomil, akí sme ako cirkev, ako biskupi, často slabí a bezmocní. Súhlasím s pápežom, že potrebujeme pomoc laikov.
Aj preto je úžasné mať tu v Sýrii konkrétnu, „vtelenú“ prítomnosť organizácií ako ACN, ktoré svedčia o skutočnej láske, o solidarite.
Ste mníchom v komunite Deir Mar Musa. Ako ste osobne prežívali problém emigrácie mladých ľudí, keď ste pred Vašou biskupskou vysviackou pôsobili v kláštore Mar Elian?
Uvediem príklad. Počas vojny bola väčšina kresťanských domov v meste An-Nabk neďaleko nášho kláštora zničená, a predsa nikto z mesta neodišiel. S podporou ACN sme okrem iného veľmi rýchlo pomohli ľuďom obnoviť ich domy. Následne sme založili rôzne projekty pre deti a mladých ľudí. Bolo ľahké byť ľuďom nablízku, keďže tam žilo len asi 125 kresťanských rodín. Napriek tomu si myslím, že práca v An-Nabk by mala byť príkladom pre všetky naše cirkvi v Sýrii. Nemali by sme len rozdávať potraviny, ale aj zakladať rôzne projekty – školy, hudobné, umelecké a podobne – aby ľudia cítili, že majú právo na život. Takáto pomoc môže ľuďom reálne pomôcť, aby prestali uvažovať o emigrácii. Vyžaduje si to však spoluprácu biskupov, kňazov a laikov.
Keď vás v roku 2015 islamskí teroristi päť mesiacov zadržiavali ako rukojemníka, prežili ste veľké útrapy. Ako je možné odpustiť po takýchto silných skúsenostiach?
Odpustenie si nemôžeme „vyrobiť“ sami. Odpustenie znamená dať Bohu miesto v našom srdci, aby mohol odpustiť v nás; presne tak, ako to povedal Ježiš na kríži: „Otče, odpusť im!“ Zakaždým, keď terorista vošiel do kúpeľne, kde som bol uväznený, cítil som k nemu len milosrdenstvo. Hoci som zápasil aj s hnevom a inými silnými emóciámi, v tej chvíli som necítil žiadne takéto pocity, iba milosrdenstvo. Potrebujeme veľa pokory, aby sme prijali, že my sami nie sme schopní takýchto vecí. Všetko, čo môžeme urobiť, pochádza od Boha. Dokonca aj odpustenie.
Je niečo, čo ste si z obdobia, keď ste boli rukojemníkom, zobrali pre svoj každodenný život?
Najdôležitejšia vec, ktorú som sa počas tohto obdobia naučil, je dôverovať Bohu. Odkedy kráčam s Pánom, každý deň sa modlím modlitbu Charlesa de Foucaulda a počas piatich mesiacov ako zajatec som dostal príležitosť žiť ju veľmi konkrétne:
„Môj Otče, odovzdávam sa Ti, urob so mnou, čo sa Ti zapáči, nech so mnou urobíš čokol’vek, ďakujem Ti. Som pripravený na všetko, všetko prijímam. Neprajem si nič iného, môj Bože, len aby sa Tvoja vôl’a vyplnila na mne, na všetkých Tvojich stvoreniach. Odovzdávam svoju dušu do Tvojich rúk. Dávam Ti ju, môj Bože, so všetkou láskou svojho srdca, pretože Ťa milujem, a pretože moja láska potrebuje dat‘ sa, odovzdat‘ sa do Tvojich rúk bez miery, s nekonečnou dôverou, lebo Ty si môj Otec.“
Cirkev v Sýrii sa na mnohých miestach snaží podporovať ľudí pri zabezpečovaní najzákladnejších potrieb. Pritom čelí výzve, aby sa nezmenila na humanitárnu či mimovládnu organizáciu…
Áno, predovšetkým hrozí nebezpečenstvo, že sa ľudia stanú príliš závislými od pomoci cirkvi. Pokladám za naozaj dôležité, aby boli kňazi oslobodení od činností, ktoré by sa dali označiť ako sociálna práca. Preto má význam výbor laikov, ktorí budú riadiť rôzne projekty. Musíme tiež viac zapojiť mladých ľudí a dôverovať im. Veľmi si vážim ich angažovanosť. Majú nové a osviežujúce nápady a my ich potrebujeme pri formovaní budúcnosti.
Počas týchto Vianoc nadácia ACN podporuje projekt, v rámci ktorého rozdá viac ako 3 000 darčekov deťom a ľuďom so zdravotným postihnutím. Nadácia podporuje duchovenstvo v arcidiecéze Homs poskytovaním omšových milodarov – jediného zdroja príjmu kňazov – a príspevkov na živobytie pre ženatých kňazov, ktorí by inak neboli schopní uživiť svoje rodiny a riskovali by emigráciu. ACN podporuje aj letné tábory pre deti, mladých ľudí, skautov a spevácke zbory. Tieto tábory významne prispievajú k prekonávaniu vojnovej traumy a psychického stresu spôsobeného nestabilnou situáciou a chudobou v krajine.
Sina Hartert / Dorota Luteránová
Titulná fotografia: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi
