Charkov je jedným z ukrajinských miest, ktoré sú najviac ostreľované. Mnohé budovy a domy boli poškodené alebo zničené. Pred týždňom zasiahol raketový projektil aj sídlo biskupa rímskokatolíckej diecézy Charkov-Záporožie.
Napriek nebezpečnej situácii biskup Pavlo Hončaruk zostáva so svojimi ľuďmi. Nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi poslala diecéze núdzový grant na pokrytie každodenných potrieb – plyn, svetlo, voda, palivo a potraviny – a na pomoc iným. V telefonickom rozhovore sa Magda Kaczmarek, projektová referentka ACN, rozprávala s biskupom Pavlom Hončarukom o situácii v meste a o angažovanosti Cirkvi v tejto dramatickej situácii.
Nachádzate sa v Charkove, meste, ktoré sa stalo celosvetovo známe utrpením svojich obyvateľov a o ktorom sa každý deň píše v médiách. Ako sa vám darí?
Prežili sme ďalšiu noc, sme živí a zdraví. Každý deň prichádzajú utečenci, ktorí hľadajú spôsob, ako sa z mesta evakuovať. Pomáhame im s tým. Áno, neustále sa strieľa, teraz je to normálne. Všetko sa otriasa a je tu veľký hluk, okná rinčia, akoby mali každú chvíľu vypadnúť. Zvykli sme si, že je hluk. Keď je ticho, je to dokonca podozrivé… vtedy nevieme, čo môže prísť. Je to, ako keď rodičia v obývačke zrazu nepočujú svoje deti z detskej izby… vtedy si robíte starosti.
Teraz žijeme v úplne inej, smutnej realite.
Som práve na stanici metra, ľudia tu žijú. Vagóny slúžia ako ubytovne. Deti, starší, mládež… Teraz sa ideme modliť spoločne s pravoslávnymi kňazmi. Ľudia sa schádzajú pomaly, lebo tu je teraz čas po obede. Všetkých pozdravujem.
Ako sa majú ľudia v Charkove?
Sedia v bunkroch a krytoch. Situácia je veľmi nebezpečná. Pravidelne navštevujeme ľudí v metre a na staniciach metra, kde žijú a spia na nástupištiach a vo vagónoch. Modlíme sa tam spolu s ostatnými, katolíkmi aj pravoslávnymi.
Dostávame humanitárnu pomoc – lieky, potraviny, plienky atď. – ktorá k nám prichádza zo západnej Ukrajiny. Všetko prichádza v dodávkach alebo osobných autách, ktoré sú pomerne nenápadné a lepšie sa presúvajú. Veľké nákladné vozidlá by neprešli cez cesty a vodiči kamiónov sa obávajú jazdiť na východnú Ukrajinu.
Tu nakladajú auto pre nemocnicu, priviezli lieky. Tu je pani Katja Knjazeva, včera nám prišla pomáhať. Prečo si sem prišla? „Poslúžiť ľuďom.“ A odkiaľ si prišla? „Z Poľska, z Osvienčimu.“
Prišla z Poľska, z Osvienčimu slúžiť ľuďom. Aké je tvoje zamestnanie? „Študujem za zdravotnú sestru, zostáva mi posledný rok.“ Posledný rok štúdia za zdravotnú sestru, preto nám bude pomáhať v nemocnici. A tu je otec Wojtek. On je našim riaditeľom Charity. Všetci tu nakladajú auto. A tu je náš drahý prepošt, ktorý je aktívny celý čas. Takže, takto žijeme, takto pracujeme. Pozdravujem všetkých!
Sú nemocnice otvorené?
Nemocnice pracujú. Pravidelne navštevujeme chorých. Podarilo sa nám tiež doručiť plienky do psychiatrickej nemocnice, kde museli ľudia niekoľko dní zostať bez hygienických potrieb. Riaditeľ nám ďakoval so slzami v očiach.
To je teraz naše poslanie. Zdieľané trápenie je polovičné trápenie.
Organizujeme pomoc tak, ako len môžeme. Zo západnej Ukrajiny prichádza veľa humanitárnej pomoci, ktorá k nám smeruje cez poľské hranice z celej Európy. Je to krásny prejav solidarity.
Dnes sme vyložili polovicu vagóna s dobrovoľníkmi. Pomoc dorazila z mesta Chmeľnyckyj. Tu je náš biskup, ktorý zorganizuje logistiku toho, kam to všetko doručiť. Nepremávajú totiž autobusy. V dvoch vagónoch priviezli veci, ktoré by sa zmestili do pol vagóna. A teraz ich dobrovoľníci porozvážajú.
Nastáva veľký exodus. Na fotografiách vidíme veľké davy ľudí, ktorí opúšťajú mesto. Aká je tam situácia?
Navštívil som stanicu. Odohrávali sa tam veľmi dojímavé scény, ktoré ma hlboko zasiahli. Keďže muži vo veku od 18 do 60 rokov nesmú opustiť krajinu, otcovia sa lúčia so svojimi manželkami a deťmi, nevediac, kedy a či vôbec sa ešte niekedy uvidia.
Pred vojnou mnohí rodičia pracovali na Západe a ich deti zostávali u starých rodičov. Včera prišla ďalšia matka z Poľska a vyzdvihla si svoje dve deti. Prišla s dodávkou plnou humanitárnej pomoci. Starí rodičia však nechceli odísť. Bolo ťažké rozlúčiť sa.
V očiach a tvárach ľudí vidím veľa traumy. Najmä deti budú neskôr trpieť následkami. Po vojne určite prídu duševné choroby. Budeme mať čo robiť.
Toto je náš pán Vitalij, ktorý tu s nami žije. Pán Vitalij, povedzte nám, ako sa tu cítite? „Veľmi dobre. Je tu veľká duchovná sila, inšpirácia, povzbudenie, a tiež omše, prijímanie, adorácie, ktoré inšpirujú a dodávajú veľkú silu. Bez Cirkvi nemožno prežiť a odolávať vojne. S Bohom zvíťazíme nad všetkým.“ Takže viera Vám pomáha prekonať ťažké chvíle? „Áno, veľmi. Viera je nadovšetko.“ Dobre, ešte raz Vás pozdravujem a nech Vás Boh žehná!
Ako vyzerá pastoračná starostlivosť v mimoriadne ťažkej situácii? Dá sa vôbec hovoriť o pastorácii?
Samozrejme, nie tak, ako to zvyčajne poznáme. Ale ľudia chcú ísť na spoveď; buď prídu sem, alebo sa stretneme niekde na polceste medzi domami, pretože žijeme v permanentnom nebezpečenstve.
V súčasnosti je dôležité modliť sa a prežiť, aby sme pomohli ľuďom, ktorí sú odkázaní sami na seba a nedostávajú žiadnu pomoc. Tak veľmi potrebujeme nielen materiálne veci, ale aj láskavosť, srdečnosť, dobré slovo, objatie, telefonát…. Takto sme svedkami Božej prítomnosti, Boh je medzi nami. Je to spôsob, ako sa podeliť o evanjelium. To je naša dnešná pastorácia. Je tu toľko svedectiev lásky. Naozaj sa tu deje aj veľa krásnych vecí.
Situácia v Charkove a inde sa medzitým naďalej zhoršuje. Vzhľadom na zhoršujúcu sa krízu ACN podporuje kňazov a rehoľníkov na Ukrajine, aby mohli pokračovať v pastoračnej a charitatívnej práci. Okrem toho pápežská nadácia poskytuje núdzovú pomoc štyrom gréckokatolíckym exarchátom a dvom latinským diecézam na východe Ukrajiny, ktoré zahŕňajú Charkov, Doneck, Záporožie, Odesu a Krym. Medzinárodná pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi tiež prosí o modlitby za mier na Ukrajine.
→ Zbierka na okamžitú pomoc pre rehoľníkov a veriacich na Ukrajine cez nadáciu ACN PREBIEHA TU.
→ Prispieť je možné aj priamo cez IBAN (poznámka – Pomoc Ukrajine):
SK09 0900 0000 0051 2133 9396
Foto: ACN