Od podpísania Daytonskej mierovej dohody uplynulo už vyše štvrť storočia, no spolužitie viacerých národností v Bosne a Hercegovine je stále plné konfliktov. Katolícka menšina sa v krajine naďalej stretáva s diskrimináciou, čo ostro kritizuje Franjo Komarica, biskup z Banje Luky. V rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi vyčíta medzinárodnému spoločenstvu nedostatok angažovanosti. Rozhovor s ním viedol Volker Niggewöhner.
Otec biskup, prečo ste v nedávnom rozhovore nazvali Bosnu a Hercegovinu Absurdistanom?
Krajiny medzinárodného spoločenstva, a to najmä európske, tolerovali na našom území v rokoch 1992 až 1995 zástupnú vojnu. Bosna a Hercegovina od skončenia tejto vojny funguje s provizórnym politickým systémom a všetko uviazlo na mŕtvom bode. Krajine v podstate vládne vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva. Napriek tomu, že sa ich na poste od roku 1995 vystriedalo už osem, jeho prítomnosť neurobila z našej krajiny ústavný štát. Miestni politici totiž nespĺňajú potrebné predpoklady, resp. nemajú dostatočnú právomoc na to, aby dokázali pretvoriť Bosnu a Hercegovinu na fungujúci ústavný štát.
Štát Bosna a Hercegovina tvoria tri hlavné národy (Srbi, Bosniaci, Chorváti – pozn. red.) a dve entity (Federácia Bosny a Hercegoviny, Republika srbská – pozn. red.). Zatiaľ čo Republika srbská udržiava silné väzby s Ruskom a Federácia Bosny a Hercegoviny je silne ovplyvnená Tureckom a islamským svetom, za tretí národ, teda za Chorvátov (tvoria väčšinu katolíckeho obyvateľstva – pozn. red.), sa nemá kto postaviť. Sme ponechaní sami na seba. Cítime sa ako vyhnanci vo vlastnej krajine.
Kde sú katolíci diskriminovaní?
Vo všetkých sférach života: v spoločnosti, ekonomike, politike. Katolíkom robia problémy už len chorvátske mená. Ťažkosti majú i s hľadaním práce. V relatívnom pokoji môžu žiť len v jednej časti krajiny, a to v Západnej Hercegovine, no začínajú sa sťahovať už aj odtiaľ.
Čo pre krajinu znamená migrácia katolíkov?
Katolícki Chorváti sú akýmsi tmelom medzi Srbmi a Bosniakmi. Bez nich sa tieto dva svety – pravoslávny a islamský – od seba ešte viac vzdialia, čo povedie k ďalším nepokojom.
Mnoho katolíkov emigrovalo z krajiny ešte počas vojny. Bráni im aktuálna situácia v návrate domov?
Príloha číslo 7 Daytonskej mierovej dohody, ktorá mala zabezpečiť návrat utečencov a vysídleného obyvateľstva, sa nikdy nezrealizovala. Ustanovovala aj to, že medzinárodné spoločenstvo v spolupráci s Bosnou a Hercegovinou poskytne politickú, zákonnú a materiálnu podporu všetkým, ktorí sa vrátia späť. V prípade Chorvátov to však neplatilo. V ruke som držal dokumenty, v ktorých sa písalo, že „toľko a toľko miliónov je pridelených pre vysídlených Srbov, toľko a toľko na návrat Bosniakov“. A za tým nasledovala veta: „Nič také ako návrat bosniackych Chorvátov neexistuje.“ To znamená, že od nich nedostaneme vôbec nič.
Čo pre vás znamená pomoc od ACN?
Ak je v rámci Európy nejaká miestna cirkev v núdzi, tak sme to my. V diecéze Banja Luka bolo počas vojny zničených alebo vážne poškodených 95 % kostolov. ACN nám s opravami veľmi pomohla a zapojila sa do mnohých ďalších projektov. Veľmi si ceníme jej ústretovosť – počúva nás a usiluje sa pochopiť naše problémy. Vieme, že sa na jej spolupatričnosť budeme môcť spoľahnúť aj v budúcnosti. Nech Boh žehná všetkých dobrodincov, ktorí podporujú Božie diela! Pomoc trpiacej Cirkvi nie je iba záležitosťou biskupov a kňazov či nejakej komunity ľudí, je predovšetkým záležitosťou nášho Pána.
Pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi Bosna a Hercegovina naďalej predstavuje prioritu v juhovýchodnej Európe. Hlavným cieľom je obnova kostolov, kláštorov a farských domov. Pastoračné služby podporuje zabezpečovaním vozidiel, vďaka ktorým sa kňazi dostanú aj do odľahlých farností. Okrem toho krajine poskytuje pravidelnú podporu na duchovnú formáciu záujemcov o noviciát a seminaristov. Roku 2021 finančne podporila 48 projektov a prerozdelila 738 644,29 €.
Fotografia: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi
