Burundi, jedna z najmenších afrických krajín, trpí sociálnou a politickou krízou. Vypukla roku 2015. V súčasnej situácii pomáhajú tejto krajine, ktorej 94 % obyvateľstva tvoria kresťania, viaceré rehoľné komunity. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi sa porozprávala s karmelitánskymi misionárkami. Miestni obyvatelia ich nazývajú matkami, a to pre spôsob, akým sa ujímajú ľudí a podporujú ich vzájomné zmierenie
Aký bol príchod prvých sestier z vašej komunity do Burundi?
Roku 1973 prišli do krajiny 4 sestry, všetky pochádzali z Poľska. Vtedy tu bola veľká chudoba – jedinú ošetrovňu spravovali práve ony. Začiatky boli pre sestry ťažké, pretože nehovorili jazykom kirundi, ktorý používajú miestni ľudia. Našťastie boli prijaté dobre, pretože boli akceptované tunajšími úradmi. Ľudia v Burundi majú veľkú úctu k autoritám, takže keď regionálne úrady sestry prijali, vedeli, že prítomnosť misionárok bude pre ich dobro. Naša kaplnka sa potom stala dôležitým miestom stretávania miestnych obyvateľov. Hoci sestry mali problémy s jazykom, ľudia prichádzali do kaplnky, aby boli s nimi, a tak sa vytvárali prvé vzťahy. V súčasnosti je naša komunita požehnaná 5 domami. Uvedomujeme si, že nás krajina potrebuje a musíme tu byť, aby sme podporovali mnohých ľudí, ktorí trpia a sú v núdzi.
Spomínate si na nejaké zvláštne udalosti, ktoré sestry zažili v Burundi v prvých rokoch svojho pôsobenia?
Jedna z poľských sestier, ktoré tu boli od začiatku, napríklad pomáhala pri pôrode tehotnej žene vo veľmi zlom zdravotnom stave. Dieťa sa narodilo, no jeho matka, žiaľ, zomrela. Sestra sa teda sama starala o novorodenca. Bábätko sa narodilo predčasne, a preto potrebovalo inkubátor. Sestra by však musela ísť dva dni pešo do najbližšej nemocnice a to aj so zreteľom na zlé ekonomické podmienky regiónu nebolo možné. Našla iné riešenie: vložila dieťa do kartónovej škatule, dobre ho poprikrývala a nosila ho so sebou všade, kam išla. Vďaka Bohu, dieťa sa po niekoľkých týždňoch začalo vyvíjať normálne.
Ako dnes miestni ľudia vnímajú vašu komunitu?
Prítomnosť komunity bola pre nich revolúciou a je ňou dodnes. So sestrami totiž prišlo veľa zmien. Ich prítomnosť poskytla obyvateľom oporu, ktorú predtým nemali. Ľudia nás volajú matky – cítia sa ako deti, ktoré niekto utešuje a pomáha im v ich potrebách. Vnímajú, že im rozumieme. A my zas vnímame, že postupne dochádza medzi ľuďmi k zmiereniu. S príchodom našej komunity sa posilnilo aj vzdelávanie detí a mládeže. Rodiny si tiež vážia našu prítomnosť, pretože sa môžu u nás stretávať, a to najmä cez víkendy. Od soboty sa deti, mládež i dospelí schádzajú na katechézach, v rámci vzdelávania o viere či pri príprave na nedeľnú Eucharistiu. Niektorí sa stretávajú v nedeľu ráno pred svätou omšou, iní zostávajú po svätej omši, aby strávili čas so sestrami a ostatnými rodinami. Keďže v regióne nie sú takmer žiadne športové alebo kultúrne aktivity, vítajú každú príležitosť na vzájomné stretnutie.
Vaša komunita robí mnoho užitočného v oblasti zdravia ľudí, ich vzdelávania a hospodárenia. Vediete však nielen aktívny, ale aj kontemplatívny život. Ako sa vám darí žiť kontemplatívne?
Sme presvedčené o tom, že kontemplatívny život je v tejto krajine nenahraditeľnou pomocou v otázke zmierenia. Tvárou v tvár biede, s ktorou sme konfrontované, je veľkou výzvou nezanedbávať modlitbový život. Počas dňa máme viaceré intenzívne chvíle venované modlitbe, predovšetkým ráno a večer. Aj na obed sa zastavíme, aby sme sa spoločne pomodlili. Kontemplatívny život je a zostane nevyhnutným pre Cirkev i pre svet. Modlitba je pre nás pokrmom, ktorý nám umožňuje poskytovať materiálnu a duchovnú pomoc tým, čo ju potrebujú. Zároveň ju chápeme ako čas svojej fyzickej a duchovnej obnovy. Veľmi dbáme o to, aby všetky sestry mali denne, mesačne a ročne čas na takúto obnovu. Náš režim nám umožňuje pracovať aktívne a nepretržito. Dúfame, že v ňom budeme môcť pokračovať aj naďalej. Našťastie sa zdá, že tento spôsob života je pre mladé ženy príťažlivý – roku 2021 do procesu povolania vstúpilo 5 nových kandidátok. Veríme, že Pán bude požehnávať naše spoločenstvo, aby sme mohli pokračovať v napĺňaní svojho poslania v tejto krajine.
Na aké úmysly sa modlíte?
Modlíme sa najmä za Burundi. Hlavnými úmyslami sú vojna, väzni a nespravodlivosť. Modlíme sa za to, aby Pán žehnal našu prácu. Modlíme sa i za Svätého Otca, predstaviteľov štátu a, samozrejme, za našich dobrodincov. Neprestali sme sa modliť ani v tých najťažších časoch, ktorými si táto krajina prechádzala, a vďaka tomu sme sa stali silnejšími. Pokračujeme v práci na zmierení. Vychádzame zo svojich domov, aby sme pomáhali obyvateľstvu v jeho potrebách. Podporujeme chorých, prijímame utečencov a sprevádzame ľudí v ich bolestiach. Všetky tieto aktivity nás motivujú k zintenzívneniu modlitieb a predovšetkým k prosbám o zmierenie v krajine. Modlíme sa tiež za to, aby sme aj v budúcnosti mohli počítať s finančnou podporou ACN, pretože vďaka nej realizujeme viaceré projekty materiálneho zabezpečenia, ošetrovania a zásobovania obyvateľstva. Modlíme sa za to, aby sestry, ktoré sú dnes vo formácii, mohli dokončiť svoje štúdiá: jedna študuje medicínu, dve sa chcú stať zdravotnými sestrami, ďalšia by rada bola vychovávateľkou a ďalšia sa usiluje získať vzdelanie v karmelitánskej spiritualite, ktorá je základom našej modlitby.
Kongregácia sestier karmelitánok Dieťaťa Ježiša dostáva od pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi podporu na výstavbu kaplnky, ako aj nového domu pre sestry v Bužumbure. Vďaka nej môžu pokračovať v svojej apoštolskej práci.
Foto: ACN
