2. november je v kalendári známy ako Pamiatka zosnulých. Okolo tohto dátumu navštívi cintorín vždy najviac ľudí a hroby sa zaplnia sviečkami v lampášoch. O čom sú naozaj Dušičky – a ako ich chápe Cirkev?

Ako kresťania veríme, že duša človeka je nesmrteľná a smrť ju len na určitú dobu oddelí od tela. Preto, keď strácame našich blízkych, máme nádej, že je to dočasný stav a raz sa s nimi opäť stretneme vo večnosti.

Túto nádej v nás posilňuje Cirkev, ktorá nie náhodou ustanovila Pamiatku všetkých verných zosnulých po sviatku Všetkých svätých. Oba tieto dni nám pripomínajú tých, ktorí nás predišli do večnosti a povzbudzujú nás vo viere, že smrťou sa život nekončí, ale naopak, že plnosť života nás ešte len čaká.

Dušičky sa pre nás nemajú stať dňom spomínania na minulosť, ale výzvou na pomoc dušiam, s ktorými sme stále prostredníctvom Krista spojení. Tak to bolo už od počiatku Cirkvi.

Tradícia modliť sa za duše, ktoré sa ešte očisťujú od hriechov a časných trestov, sa nachádza aj vo Svätom Písme, kde v Druhej knihe Machabejcov bola nariadená zmierna obeta za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2Mach 12, 46).

Ako sa modliť a obetovať za duše zosnulých

Prví kresťania pamätali na svojich zomrelých bratov a sestry najmä pri slávení Eucharistie. 

Prijímanie sa latinsky nazýva communio, čo znamená spoločenstvo/spojenie (KKC 1331). Eucharistiou a slávením svätej omše sa veriaci spája nielen s Kristom, ale aj s ostatnými veriacimi i s bratmi a sestrami, ktorí ukončili svoj pozemský život a sú v nebi s celou oslávenou Cirkvou alebo v očistci, ako Cirkev trpiaca.

Tieto trpiace – čakajúce duše už nemôžu urobiť nič sami pre seba, sú odkázané na to, aby sme ich priniesli na oltár my – putujúca Cirkev. Najväčšou a jedinou pravou obetou za tieto duše je sám Ježiš, ktorí sa pri každej svätej omši obetuje za hriešnikov znova. On, ktorý sa stal človekom, je zmierením za svojich priateľov a ich hriechy (KKC 1371).

Boh od nás chce, aby sme orodovali za iných, pretože je to v súlade s jeho milosrdenstvom.

Obetu za duše v očistci môžeme vykonať aj almužnou pre chudobných. Tá sa spája od počiatkov Cirkvi aj so svätou omšou. Dnes túto prax poznáme aj ako „dať na omšu”. Prečo to tak je?

Slávenie Eucharistie v prvotnej Cirkvi bolo skutočne ako večerné stretnutie okolo stola. Každý priniesol čo mohol a obetoval to ako obetný dar. Po prijatí Eucharistie nasledovalo agapé z obetovaného jedla. Všetci sa podelili o to, čo mali, aby nikto neostal hladný a dostali aj tí najchudobnejší. Eucharistické slávenie tak viedlo kresťanov vždy aj ku konkrétnej štedrosti.

Takáto prax funguje dodnes v mnohých chudobných krajinách.

Jedným z príkladov je Venezuela, kde na predmestí metropoly Caracas pôsobí otec Angel Colmenares. Vďaka omšovým milodarom sprostredkovaným nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, pomáha svojim chudobným a hladujúcim farníkom. Ich bieda je tak obrovská, že niekedy prichádzajú za otcom Angelom už počas svätej omše a prosia o vrecko ryže, ktoré bolo prinesené ako obetný dar.

Kňazi však môžu z omšových milodarov zabezpečiť aj vybavenie do kostola, zaplatiť účet za elektrinu či kúpiť školské pomôcky pre študentov.

Naša obeta pri svätej omši tak môže pomôcť tým, ktorí to potrebujú tu na zemi, ale aj tým, ktorí očišťujú svoje duše predtým, ako uzrú Božiu tvár.

Nasledujúce dni nám Cirkev ponúka špeciálne milosti pre duše zosnulých v očistci, tzv. odpustky. Každý hriech človeka prináša následky. Preto aj keď kresťan svoj hriech oľutuje, následok jeho konania sa nestráca. Spravodlivosť nám káže konanie napraviť alebo zaň znášať trest. Mnoho zla, ktoré náš hriech napáchal, však napraviť nedokážeme.

Vtedy prichádza Cirkev a ponúka nám milosrdenstvo skrze odpustky, ktoré nás alebo duše v očistci môžu zbaviť trestov za hriechy (KKC 1478). Prijmime toto pozvanie počas 1. až 8. novembra obetovať naše modlitby, almužny a sväté omše za duše, ktoré to tak veľmi potrebujú. 

Žiadna milosť plynúca z našej obety sa nestratí, ale bude znásobená a darovaná aj nám. Veď duše, ktoré tieto milosti obsiahnu nám budú vďačné. Naše orodovanie za ich oslobodenie a oslávenie sa zmení na ich príhovor za nás a ich pomoc z neba.