Richard vyrastal v regióne, v ktorom katolíci tvoria menšinu. Zakúsil nenávisť aj nedorozumenia. Dúfa však, že ako kňaz dokáže niečo zmeniť v srdciach a mysliach svojho ľudu.

Keď bol Alewa Richard Luka dieťaťom, mal dobrý život. Dedina, v ktorej vyrastal, sa nachádza v miernom podnebí, presnejšie v spolkovom štáte Plateau v strednej Nigérii. Ľudia si tam boli navzájom blízki, vládla pohostinnosť. Ich vzťahy však boli podrobené skúške. Stalo sa tak vtedy, keď im Richard oznámil, že by rád vstúpil do kňazského seminára.

„Niektorí si mysleli, že som stratil rozum, iní, že som posadnutý.”

“Ďalší boli presvedčení, že potrebujem pomoc. Vyzeralo to, že celá dedina je proti mne. Okrem najbližšej rodiny ma povzbudzovalo len veľmi málo ľudí. No najviac ma mrzel postoj mojich priateľov. Vyrastali sme spolu, trávili spoločne všetok čas – rozdelili nás, iba keď bolo treba ísť do postele. A potom sa zrazu všetci odo mňa odvrátili.“

Richardovi strýkovia – takmer bez výnimky protestanti – síce tolerovali jeho katolícku rodinu, ale predstava, že by sa stal kňazom v celibáte, bola pre nich hrozná. „Môj vstup do seminára zapríčinil, že sa nám niektorí príbuzní vyhýbali. Spomínam si, ako jeden z nich povedal môjmu otcovi, aby mu ani nevolal, keby sa niekomu z nás niečo stalo.“

Od Richarda ako najstaršieho zo šiestich detí sa očakávalo, že sa ožení a bude mať deti, teda že rozšíri rodinu a postará sa o ňu. „Najviac sa báli, aby som svojím rozhodnutím neovplyvnil mladších bratov a aby ma aj tí nenasledovali,“ vysvetľuje Richard v rozhovore pre ACN.

Dôsledky rozdelenia rodiny boli pomerne dramatické. Príbuzní ich odmietali, aj keď Richardov otec, ktorého s láskou opisuje ako svojho dôverníka a najlepšieho priateľa, ležal v nemocnici na smrteľnom lôžku. Na pohrebe začali na Richarda naliehať. „Sadli si ku mne a hovorili: ‚Do seminára sa už nevrátiš! Zostaneš tu s nami, nájdeme ti ženu. Tvoj otec je mŕtvy, takže tu musíš zostať a postarať sa o rodinu, veď si najstarší!‘“

Keď pochopili, že Richard je pevne rozhodnutý, na krátky čas s touto témou prestali. No jeden zo strýkov zomrel a na pohrebe ju znovu otvorili. Richarda to veľmi trápi: „Dúfam, že sa raz ich názor zmení. Modlím sa za to. Niekedy sa mi ani nechce ísť domov… V seminári sa cítim lepšie, nikto sa mi nepletie do života.“

Dúfa aj v to, že pomôže zmeniť srdcia a mysle svojho ľudu; svojím pôvodom je Mwaghavul. Členovia tohto kmeňa väčšinou navštevujú protestantské alebo tzv. nezávislé kresťanské cirkvi – katolicizmus vo všeobecnosti zaznávajú.

„Chcem slúžiť so všetkým, čo mi Boh dal.”

“Chcem byť Božou ,hlásnou trúbou‘, a to najmä pre môj ľud. Keby ste sa prešli po mojej rodnej dedine, počuli by ste, ako urážajú Katolícku cirkev. Hovoria, že je to cirkev pijanov.“ Richarda to kedysi rozčuľovalo. Potom však pátral a zistil dôvod tejto nenávisti. Priviedlo ho to k hlbšiemu poznaniu Krista a Katolíckej cirkvi, o ktoré sa chce podeliť so svojou komunitou.

„Keď som sa zaoberal tunajšou históriou katolicizmu, zistil som, že ľudia, ktorých odmietli iné cirkvi, išli ku katolíckym misionárom – napríklad tí, ktorí mali dve manželky alebo pili. Cirkev sa ich ujala a neskôr sa stali katolíkmi. Jedným z dôvodov, prečo chcem slúžiť týmto ľuďom, je, že musia vedieť, že majú o Katolíckej cirkvi nesprávne znalosti. Nie je to cirkev postavená na konzumácii alkoholu, ale cirkev otvorená pre všetkých.

Práve toto je Kristovo posolstvo: prišiel a zomrel nielen za dobrých, ale za všetkých. A v tomto spočíva i poslanie Katolíckej cirkvi.“

Nigériu ako krajinu dnes sužuje násilie, kriminalita, únosy, násilie medzi etnikami aj náboženstvami, a to predovšetkým v regióne, kde žije Richard. Vie teda, že bude mať plné ruky práce. Dávať nádej svojim blížnym je už teraz na začiatku jeho zoznamu toho, čo vidí, že treba robiť.

„Ľudia sú tu veľmi nábožní, no existujú i takí, ktorí si myslia, že Bohu je všetko jedno a nechce do ničoho zasahovať. Ovplyvnilo to ich náboženský postoj do tej miery, že nepociťujú nutnosť chodiť do kostola. Myslia si, že modlitba je stratou času. Toto je rovnako dôvodom, prečo sa mnohí kresťania vracajú k používaniu tradičnej mágie.“

Kríž a pieseň

Richard vraví, že na uskutočnenie svojho poslania potrebuje iba kríž a pieseň. „Kríž má v sebe niečo, čo ma robí skutočne šťastným a priťahuje ma bližšie k Bohu. Hovorím si: Niekto za mňa zomrel. Ako by som mohol tohto človeka sklamať? A čo sa týka hudby, keď spievam, cítim vo vnútri radosť a myslím na Boha. Vždy, keď spievam, viem, že sa ma dotýka Pánova prítomnosť.“

Keďže v Nigérii vládne chudoba, finančná podpora je jediným spôsobom, ako nechať Richardov spev naďalej znieť medzi stenami seminára. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi poskytuje časť naliehavo potrebných prostriedkov na zabezpečenie živobytia seminaristov a údržbu budovy. „Apelujem na dobrodincov, aby sa neunavili a pokračovali v pomoci. Ak by tak nekonali, celkom ľahko sa môže stať, že už zajtra v seminári nikto nebude,“ uzatvára Richard.

 

Foto: ACN