Pre mnohých libanonských kresťanských študentov je univerzitná pastoračná služba záchranným lanom, ktoré ich drží v krajine, keď sa zdá, že všetko okolo nich im dáva dôvod vzdať sa. ACN pomáha tejto organizácii financovať jej aktivity, ktoré sú teraz potrebnejšie ako kedykoľvek predtým.

Predstavte si krajinu, v ktorej zo dňa na deň zmizli vaše úspory a váš plat mal dvadsaťkrát nižšiu hodnotu ako deň predtým. Predstavte si, že vaši rodičia tvrdo pracovali, aby ste mohli študovať
na univerzite, ale teraz si nemôžu dovoliť zaplatiť školné. Nakoniec na tom nezáleží, pretože učitelia už tri roky štrajkujú, a hoci niektorí prednášajú online, nemáte elektrinu ani peniaze na generátor, takže sa nemôžete zúčastniť. V zúfalstve začnete hľadať možnosť emigrovať, ale vláda je tak
na mizine, že si nemôže dovoliť tlačiť pasy na papier, takže ste uviazli.

Peklo? Nie tak celkom. My ho voláme Libanon. Títo univerzitní študenti mu hovoria domov.

Približne 20 mladých mužov a žien sa v bejrútskom sídle univerzitnej pastorácie (cirkevná služba, ktorá poskytuje podporu a aktivity kresťanským študentom v Libanone) stretáva so skupinou zástupcov pápežskej charitatívnej organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi (ACN) a snaží sa im opísať, aký je život v krajine, ktorú zachvátila jedna z najhorších finančných kríz v dejinách, ktorú ešte zhoršili politické boje, mohutný výbuch, ktorý zrovnal so zemou prístavnú štvrť a pandémia.

Maria, študentka architektúry, hovorí, že musí používať baterku na svojom mobilnom telefóne, aby mohla vypracovať úlohy na vysokej škole a vystihuje všeobecnú náladu: „Máme pocit, že naša krajina nás tu nechce.“

„Chceme žiť, ale nemôžeme. Dlho sme sa kvôli covidu nemohli stretávať s priateľmi a kvôli hospodárskej kríze nemôžeme chodiť von a zabávať sa,“ dodáva Rebecca, ktorá sedí na zemi v preplnenej miestnosti.

 

Ako všade v Libanone počas vážnej sociálno-ekonomickej krízy, aj tu dochádza k výpadkom elektrickej energie počas pravidelných stretnutí pastoračnej univerzitnej skupiny pre mladých ľudí všetkých katolíckych obradov v Dekwene (Dekwaneh), štvrti Bejrútu (Libanon).

 

Mnohí boli ochudobnení o spoločenský život, a tak by im k šťastiu stačilo aspoň pokračovať v štúdiu, ale keďže štátne univerzity nedokážu zaplatiť svojich zamestnancov, učitelia už takmer tri roky štrajkujú a vrátiť sa nemajú v pláne. V niektorých prípadoch sa od študentov za skúšky nezákonne vyberá 20 dolárov. Vzhľadom na to, že mesačná mzda od krachu ekonomiky zvyčajne nepresahuje
50 dolárov, mnohí si to jednoducho nemôžu dovoliť. Existujú kresťanské univerzity – šesť katolíckych a jedna grécka pravoslávna – kde je situácia lepšia. Tu učitelia neštrajkujú, ale keďže mnohí si už nemôžu dovoliť dochádzať do práce autom, prednášky realizujú online, čo v krajine,
kde je nedostatok elektriny a nie každý si môže zaplatiť generátory, predstavuje celý rad problémov.

Vzhľadom na tento scenár je prekvapujúce, že len polovica prítomných zdvihla ruku pri otázke, či by opustili Libanon, ak by mali takú možnosť. „Ešte pred tromi rokmi som nikdy neuvažoval o odchode,
ale tieto dva posledné roky boli nešťastné. Môj otec je stolár, posledných päť rokov nemal žiadnu prácu. Nemáme už žiadne úspory. Nemáme na výber, musíme odísť. Rodičia ma k tomu nepovzbudzujú,
ale nemali by nič proti, ak by som odišiel,“
hovorí Stephen, ktorý študuje počítačové inžinierstvo
a podobne ako väčšina jeho rovesníkov pracuje až na 13-hodinové zmeny, aby mohol pokryť náklady na súkromnú univerzitu, ktorú navštevuje.

Arcibiskup Georges Bakouny, ktorý dozerá na univerzitnú pastoráciu povedal, že chápe ich zúfalstvo. „Nikdy, ani počas pätnásťročnej občianskej vojny, ktorú som zažil, nebola ekonomická situácia taká zlá. Čo môžeme robiť?“, pýta sa.

Ukazuje sa však, že robia celkom dosť. Každý z prítomných študentov odpovedá kladne na otázku,
či im univerzitná pastoračná služba robí život znesiteľnejším, príklady sa len tak sypú.
„Každý z prítomných mi niekedy v živote pomohol. Keď prídem smutný, pochopia to ešte skôr, ako niečo poviem,“
hovorí Anthony, ktorý študuje inžinierstvo. Keď ho požiadame, aby opísal atmosféru, jednoducho roztvorí ruky a povie: „Príliš veľa lásky“.

„Toto miesto mi pomohlo pochopiť a odpustiť vraždu môjho starého otca počas občianskej vojny.“

Jennie priznáva, že skupina ju zachránila z ťažkej situácie. „Na začiatku univerzity som sa nachádzala
v naozaj temnej situácii a toto miesto ma z nej vytiahlo. V Libanone zostávam vďaka tejto skupine. Bojím sa, že v zahraničí by som túto skúsenosť nenašla. Sú pre mňa ako rodina.“ 

Univerzitná pastorácia okrem miesta, kde sa môžu stretávať a byť s priateľmi, poskytuje študentom mnoho príležitostí naučiť sa praktickým zručnostiam, ako je práca v médiách, logistika, hranie
v kapele, účinkovanie s divadelným tímom alebo príprava duchovných aktivít.
Niektorých, ako napríklad Jennie, učí ťažkému umeniu odpúšťať, ktoré je v Libanone schopnosťou prežiť. „Žiť s rôznymi komunitami je veľmi ťažké. Je ľahké vyvolať spomienky na násilie. Radikalizácia je
na vzostupe, a to aj medzi ľuďmi, ktorí vojnu nezažili. Dochádza dokonca aj k zrážkam medzi kresťanmi. Každý z nás je v režime prežitia. Aj keby reformy zlepšili ekonomickú situáciu, o 10 alebo 15 rokov sa to zopakuje. Nedošlo k zmiereniu, k zotaveniu z traumy. Toto miesto mi pomohlo pochopiť a odpustiť vraždu môjho starého otca počas občianskej vojny.“

 

Študenti počas eucharistickej adorácie.

 

Je zrejmé, že univerzitná pastorácia je teraz dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. Žiaľ, kríza
v Libanone ohrozila aj jej prežitie. Len vďaka pomoci od ACN pokrýva svoj ročný rozpočet a snaží sa naďalej rozdávať študentom nádej – vo forme socializácie, aktivít, duchovnej aj praktickej formácie.

Čo sa týka nášho stretnutia, v miestnosti plnej mladých začala hrať hudba, zatiaľ čo sestra Raymonda varila pre všetkých skromný, ale chutný pokrm. Študenti chytili návštevníkov za ruky, aby ich naučili tradičné tance a všetku bolesť, ktorá sa tak nedávno prejavila, zaháňa smiech a spev. Ukázali nám, že toto rozhodne nie je peklo, je to predsa Libanon.