„Volám sa Majid. Teraz so svojou rodinou žijem v Libanone, ale otec mi povedal, že pochádzame zo Sýrie a tam sme doma.“ Dvanásťročný Majid je jedným z tisícov utečencov, ktorí museli opustiť svoju krajinu a hľadať útočisko v meste Zahlé v libanonskom údolí Bikáa. Mal vtedy len tri roky.
Nepamätá si na hrôzy sýrskej vojny, o ktorých hovorí jeho otec Basman Abboud v rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
„V priebehu 6 mesiacov zabili najmenej 50 ľudí z našej dediny. Niektorých uniesli, mnohým vypálili alebo zničili živobytie. Vydržali sme takto žiť rok, ale bolo to peklo. Nemali sme prácu, elektrinu ani jedlo. Streľba od ostreľovačov sa pre nás stala každodennou hrozbou. Celá jedna generácia nedostala vzdelanie, pretože školy boli zavreté.“
Od začiatku vojny v Sýrii mali kresťania pocit, že sa očakáva ich odchod. Viacerí si spomínajú, že teroristické skupiny opakovali slogan: „Alaviti (moslimská náboženská skupina prezidenta Asada – pozn. red.) do rakiev, kresťania do Bejrútu (hlavného mesta Libanonu – pozn. red.)!“
„Bola to vojna so všetkými jej dôsledkami. Vedeli sme, že ešte predtým, ako sa situácia zhoršila, si nepriatelia rozdelili naše ulice. Niektorí dokonca odhadovali, komu ktorý dom pripadne,“ hovorí Basman Abboud a stále pri tom cíti hlboký zármutok.
Majid si nemôže pamätať, ako utekali zo svojej vlasti, ale jeho otec na to nikdy nezabudne: „Zaútočili na nás zbraňami, hoci my sme boli neozbrojení. Zabili 15 mladých mužov a vypálili 5 domov. Všetci sme preto radšej utiekli. Nevzali sme si so sebou nič, náš dom sme opustili iba v tom, v čom sme boli oblečení.“
Útočisko v Libanone
Do libanonského mesta Zahlé prišli 20. marca 2012. Na tento deň rodina nikdy nezabudne. Spočiatku bývali u jedného z príbuzných, ktorý tam našiel útočisko už niekoľko mesiacov pred nimi. Bola zima a nemali prikrývky. V dome spolu bývalo 15 ľudí a spávali tak, že sa striedali – nemali dosť miest pre všetkých.
V takejto neľahkej situácii sa dozvedeli, že „katolícky arcibiskup pomáha utečencom. Čo by sa bolo s nami stalo bez tejto pomoci biskupstva? Od príchodu sme zápasili s toľkými problémami!“ O niekoľko mesiacov si Basman Abboud našiel prácu a jeho rodina sa presťahovala do skromného domu. Plat im však sotva stačil na to, aby uhradili nájomné, účet za elektrinu a iné bežné výdavky. Sú vďační, že doteraz môžu byť súčasťou programu pomoci sv. Jána Almužníka (St. John the Merciful) a stravovať sa v diecéznej kuchyni. Táto tzv. polievková kuchyňa sa stará o sýrske rodiny utečencov, ako aj o libanonské rodiny zasiahnuté súčasnou krízou.
„Bohu vďaka! Bez tejto veľkorysej pomoci by sme veru nevedeli, čo robiť. Pre hospodársku krízu a pandémiu ochorenia COVID-19 už rok nemáme prácu. Keď ani Libanončania nie sú zamestnaní a žijú vo veľmi ťažkých podmienkach, ako by sa mohlo dariť nám utečencom? A dostávame aj podporu v medicínskej oblasti. Nemocnica Tel Chiha, ktorú tiež prevádzkuje biskupstvo, nám pomohla – moja manželka podstúpila operáciu, ktorú potrebovala,“ hovorí Basman.
Ich nádej sa upiera na Pána
Modlitba vždy sprevádzala a posilňovala jeho rodinu v rokoch utrpenia a biedy. „Pán je prítomný a my veríme v jeho prítomnosť. Stále sme nažive. Sme vďační všetkým, ktorí konajú dobro. Prosíme Boha, aby vás odmenil, pretože sami vám nemôžeme odplatiť, čo pre nás robíte. Boh však vidí všetko a vie o všetkom, čo pre nás robíte.“
Basmanov syn Majid sa teší na Vianoce, hoci je to i ťažký čas: „Stal som sa utečencom ako malý Ježiš, ktorý musel utekať spolu so svojimi rodičmi. Niekedy sme smutní a túžime po domove. Poplačeme si, keď nám otec hovorí, že sme predtým mali pekný dom, že kostol bol vianočne vyzdobený a vítal každého. Teraz nemáme nič. Mojím vianočným prianím je, aby ľudia mysleli na rodiny, ako je naša, a pomáhali utečencom nestratiť nádej na lepšiu budúcnosť. Všetkým prajem veselé Vianoce!“
Foto: ACN
