Španielsky misionár otec Eduardo Roca pracuje v chudobnej štvrti Mahate na južnom okraji mesta Pemba, ktoré sa nachádza na severe Mozambiku. Extrémnu chudobu v ňom znásobujú stovky utečencov, ktorí prišli v posledných mesiacoch – utiekli pred terorom na severe regiónu.
Obyvateľstvo v tejto mestskej štvrti je prevažne moslimské, ale katolícka komunita neustále rastie a má už vyše 2 000 veriacich. Nemajú však kostol, v ktorom by sa mohli stretať. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi aktuálne prisľúbila pomoc pri výstavbe nového farského kostola s patrocíniom sv. Karola Lwangu.
Otec Eduardo hovorí o tom, čo prežíval, keď dostal list z ACN, v ktorom nadácia oznamuje svoju podporu projektu:
„Uprostred tragédie, vtedy, keď vidíte len rany a zdá sa vám, že zúfalstvo je blízko, nám prišiel darovací list. Niekto uvidel, čo by videl aj slepý, ale ten nemôže. Niekto sa pozrel za oheň aj za búrku a uvidel nádej. Bola to pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá toto robí: pomáha kresťanom na celom svete, pretože má oči, ktoré sa pozerajú ponad temnotu zla.
Keď niekto uprostred extrémnej a kritickej situácie, priam humanitárnej tragédie, ktorú my tu teraz prežívame, dostane náhle takúto správu, uvedomí si, ako vie Boh evanjelia prekvapiť.
Pred rokmi by som bol sám pod vplyvom argumentov pochyboval o potrebe alebo dokonca pastoračnej nutnosti postaviť kostol. Ešte väčšmi by sa to tak mohlo javiť v tejto dobe, keď vládne extrémna chudoba a mnohí ľudia majú tie najúbohejšie životné podmienky, aké si dokážeme predstaviť. Nepopierateľne im však chýba aj základná starostlivosť o dôstojný ľudský život.
Nemôžem nepremýšľať o slovách Judáša o drahom nardovom oleji, ktorým žena v evanjeliu pomazala Ježišove nohy (Jn 12). Ak na niečo chudobní majú právo, ak niečo môže ospravedlniť tú nespravodlivosť, v ktorej žijú, tak potom by mali dostať aspoň trochu z toho, o čo ich bezohľadný systém každý deň okráda.
Bolia ma Ježišove slová ,chudobných máte vždy medzi sebou‘. Koľkí si zdôvodnia svoj spôsob života práve týmito slovami! Sú to záhadné slová podobne ako mnohé iné, ktoré nám Ježiš povedal. Zdá sa však, že druhá časť jeho odpovede: ,…ale mňa nemáte vždy‘ umožňuje pochopiť, prečo budujeme kostoly, prečo míňame toľko peňazí na drahý nardový olej.
Steny sú už vytiahnuté – začína sa črtať, čo tu bude stáť. Trávim uprostred nich chvíle plné nádeje, pretože cítim, že sú naplnené budúcnosťou… Táto betónová hora svojim mlčaním ako prorok ranený hroznou realitou volá, že budúci svet patrí Bohu!
Keď som prišiel do štvrti Mahate, do prvej misijnej stanice v meste Pemba – práve sem prišli prví misionári a usadili sa uprostred dediny s tisícročnou islamskou tradíciou –, bola moja komunita malým zvyškom Božích chudobných s ešte menším pochopením pre Božie veci. Misia sa aj nazývala kvázifarnosť, lebo nenapĺňala podmienky farnosti.
Tí, ktorí boli farnosti najbližšie, ma prosili o výstavbu kostola – namiesto neho sme vtedy používali garáž starého misijného domu. Počas prvých dvoch-troch rokov sme väčšiu miestnosť ani nepotrebovali. Postupne začalo v nedeľu prichádzať čoraz viac kresťanov. Zaiste i preto, že sa počet rodín z rôznych dôvodov zvýšil. Vždy som však odpovedal to isté: ,Nepotrebujeme mŕtve, ale živé kamene!‘ A skutočne prichádzali ľudia, ktorých Duch nepochybne pozýval.
Vybudoval som veľký provizórny prístrešok, aby boli ochránení pred slnkom a dažďom. Dnes na bohoslužby prichádzajú toľkí, že mnohí musia zostať vonku – vnútri už nie je miesto. V posledných troch rokoch sa naše komunity rozrástli. Stalo sa tak najmä po príchode našich bratov a sestier zo severu, ktorí utiekli pred teroristickými útokmi. Teraz máme celkovo päť komunít.
Hoci je to dostatočný dôvod na vybudovanie kostola, pre mňa nejde o hlavný dôvod. O tom ma vnútorne presvedčili naši bratia moslimovia. Dnes sem mnohí z nich prichádzajú a vstupujú bez strachu. Bojazlivosť a predsudky sú tými najhoršími hrozbami pre mier. Za takmer desať rokov, čo tu žijem, mi jednu z najväčších starostí robilo hľadanie priestoru na vzájomné stretávanie, spoznávanie a rozprávanie. V poslednej dobe sem prichádzajú imámovia a ja s vďačnosťou pozorujem, že sa nielen na tomto mieste, ale aj v týchto časoch, kedy tak ľahko nálepkujeme ľudí, cítia v bezpečí.
Kostol, ktorý postavíme, bude znakom stretnutia, bezpodmienečného prijatia a dialógu. Len tento pohľad nám môže pomôcť pochopiť, že môžeme vynaložiť peniaze na nádobu s čistým a vzácnym nardovým olejom, a že chudobných budeme mať vždy medzi sebou.
ACN nám daruje túto nádobu, aby bolo vôňu evanjelia cítiť v celom susedstve. Mnohí z tých, ktorí sa modlia v siedmich mešitách naokolo, ju pocítia. Oni vedia, že tento dom bude symbolom prijatia a miestom uzdravenia rán, sprevádzania a opatery. Budú vnímať jeho vôňu.“
Foto: ACN
