Niektoré príbehy sa začínajú podobne ako mnohé iné: „Moje meno je Francisco Faustino Francisco, ale volajú ma Chico. Mám 52 rokov a som otcom piatich detí. Pochádzam z Muidumbe, z Farnosti Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v misii Nangololo…“ Príbeh tohto muža však ukazuje, že hĺbku prežitej bolesti nemožno nijako porovnávať.

Od roku 2017 čelí okres Muidumbe v provincii Cabo Delgado na severe Mozambiku útokom teroristických skupín a problémom sa stal islamistický extrémizmus. Zomrelo vyše 3 300 ľudí a takmer milión bolo z oblasti vyhnaných. Chico je jedným z nich.

Mesto Muidumbe malo pôvodne takmer 80 000 obyvateľov.

Bolo napadnuté dvakrát. Chico si spomína: „Pri prvom útoku boli dvaja ľudia brutálne sťatí a domy vypálené. Druhý útok na konci roka 2020 bol ešte násilnejší. Povstalci tam ostali viac ako dva mesiace. Mesto sa nimi hemžilo, a preto sme vodu a potraviny, napríklad maniok, chodievali hľadať v noci.

Po niekoľkých dňoch naše domy zničili a vypálili. Odviedol som štyri zo svojich detí do mesta Montepuez – najstarší 24-ročný syn zostal. Ľudia, ktorých teroristi chytili pri hľadaní jedla, boli zabití. Povedal som mu teda, aby nechodil do mesta, lebo je to príliš nebezpečné.“

 

 

„Bez jedla a vody sme sa ocitli v zúfalej situácii. Po piatich dňoch som už musel ísť dolu k rieke po vodu. Na siedmy deň za mnou prišli známi a povedali mi, že náš syn bol sťatý. Cestoval so skupinou mladých mužov a teroristi ich chytili.“

Chico oznámil strašnú správu manželke.

Vyronili veľa sĺz, ale uprostred všetkej tej bolesti a strachu sa nenechal zastrašiť. Žil štvrté prikázanie opačným spôsobom: chcel si syna pochovať. „V noci som sa vrátil do mesta a zadovážil si lopatu. Po dvoch týždňoch sme našli synovu mŕtvolu, už sa rozkladala.

Hlava bola na palici a telo ležalo vedľa nej. Kopali sme plní strachu. Boli sme na okraji mesta. Vyhĺbili sme jamu jeden a pol metra hlbokú a dali sme do nej telo. Vzal som aj hlavu a tiež som ju položil do hrobu. Hneď, ako sme skončili, sme utekali späť.“

Chico počas konfliktu zažil ešte ďalšie drámy: deti boli od nich oddelené a jeho matka sa stratila. 95-ročná žena, ktorá žila so sestrou, počas jedného útoku zmizla. „Hľadal som ju po okolí, ale nenašiel som ani telo, ani oblečenie. Nikto o nej nič nevedel. Bolo mi jasné, že už ju nikdy neuvidím…“

Po prežitých hrôzach sú teraz s manželkou v Pembe. Chico sa usiluje, ako môže, aby bola rodina zase spolu, ale podmienky sú ťažké. Deti pri sebe nemôžu mať, lebo s manželkou spávajú pod holým nebom a pred dažďom sa schovávajú tak, že sa prikrývajú igelitmi. Žijú na jednom dvore, ktorý im poskytla istá dobrá žena – Doña Rosalina. Jej deti sú tiež na rôznych miestach: jedno je v Chiure, druhé v Nampule a dve v Montepueze.

Chico má sen: postaviť dom, v ktorom by boli opäť spolu. „Už máme dve postele. Dúfam, že jedného dňa budem mať pre svoju rodinu aj dom. To je moje najväčšie prianie.“

„Predtým, než sa toto všetko začalo, som sa usiloval, aby moje deti mali lepší život, ako som mal ja. Narodil som sa v čase ozbrojeného boja proti kolonializmu, po ktorom nasledovala občianska vojna. Vojna a ozbrojený boj trvali vyše 16 rokov. Nemal som veľa peňazí, ale tvrdo som pracoval na poliach, aby som svoje deti uživil. Raz ročne sme zbierali tekvice. Býval som blízko misie a deti tam chodili do školy,“ vysvetľuje Mozambičan.

 

 

Rovnako ako väčšina ľudí v tejto oblasti aj Chico vlastnil pôdu, na ktorej pestoval tekvice. Spočiatku si myslel, že sa o ňu bude môcť starať aj po invázii teroristov – pestovanie bolo jeho jediným zdrojom príjmov. Raz sa na pole vybral, aby pripravil pôdu na pestovanie, no druhý raz sa vrátiť nemohol, bolo to príliš riskantné.

Dnes si Chico vďaka pomoci z projektu mikroúverov, ktorý zabezpečuje otec Edegard Silva, misionár saletín, čo tiež musel utiecť z Muidumbe, otvoril malý stánok: „Celý deň predávam. Každé dve-tri či štyri minúty sa objaví niekto, kto chce mydlo alebo niečo iné. Existuje dopyt a ja som rešpektovaný. Som zaneprázdnený celý deň. To je pre mňa dôležité, pretože ak je človek zaneprázdnený, pomáha mu to prekonávať vojnové traumy.“

Traumatizované však nie sú len vnútorne vysídlené osoby. Doña Rosalina, ktorá Chicovi a jeho manželke poskytla miesto na svojom dvore, napríklad nemôže v noci spávať, lebo vôkol seba vidí a cíti veľmi veľa bolesti – zo straty milovaných, ich zmiznutia, oddelenia rodičov od detí, ťažkostí pri dorozumievaní sa (dôvodom sú rôzne dialekty), smútku a túžby po stratenej pôde, opustenom domove…

V reakcii na túto situáciu zriadilo miestne biskupstvo psychosociálnu podpornú skupinu. Vedú ju dve rehoľné sestry – sestra Aparecida a sestra Rosa –, ktoré sú psychologičky. Zostavili i väčší tím ľudí, ktorých úlohou je načúvať traumatizovaným. Prvým krokom pri liečení rán je totiž hovoriť o prežitej bolesti.

Čoskoro budú Vianoce. Ako však sláviť Vianoce v takejto životnej situácii? A čo teraz znamenajú Vianoce pre Chica?

„Vianoce znamenajú znovuzrodenie. Obnovenie odvahy a sily. Znamenajú príchod Pána Ježiša Krista. Sú oslavou ľudskosti. Treba prijať trpiacich. Byť s rodinou a priateľmi. Deliť sa s malými vecami. Sláviť sviatky spoločne. Nasýtiť hladných. Zaodieť nahých. Choďte za svojím susedom a vypočujte ho. Darujte mu niečo. O tom sú Vianoce!“

Takto hovorí Francisco Faustino Francisco, 52-ročný Mozambičan, ktorý bol vyhnaný, keď mesto Muidumbe i jeho dom zničili teroristi, a ktorý sa usídlil v Pembe. Takto hovorí otec piatich detí, jedného zavraždeného a štyroch živých, ktoré sú utečencami a oddelili ich od rodičov. Takto hovorí Chico, ktorý spáva pod igelitom na dvore Doñe Rosaliny a predáva na ulici mydlo. Jeho príbeh bolesti sa stáva evanjeliom: ukazuje pravé Vianoce. Čas, keď sa Boh stal človekom, aby priniesol ľuďom spásu – a aby ju priniesol aj do Pemby.

 

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi

 

Darujme Vianoce rodinám na úteku. Naša pomoc je ich útechou.