“Cirkev nás dnes pozýva kontemplovať toto tajomstvo: ono ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, teda spasiť jeho dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Nanebovzatie Panny Márie, ľudskej bytosti, je pre nás potvrdením toho, aký bude náš budúci oslávený osud.”
pápež František, 15. 8. 2018
Keď pápež Pius XII. 1. novembra 1950 slávnostne vyhlásil Nanebovzatie Panny Márie za dogmu viery, nezaviedol novú náuku, ale len potvrdil všeobecnú vieru raného kresťanstva a vyhlásil, že ju zjavil Boh prostredníctvom apoštolskej tradície.
Táto dogma, tajomstvo, nám ukazuje, že Boh chce, aby každý človek s telom i dušou navždy prebýval v sláve, tak ako Mária. Pápež Pius XII. dúfal, že rozjímaním o Máriinom nanebovzatí si veriaci vypestujú hlbšiu úctu k vlastnému životu a vlastnému telu, ale i k životu druhých.
Pôvod sviatku
Od počiatku Cirkvi bolo jasné, že žiadne relikvie Panny Márie neexistujú. Viaceré príbehy z ranej apoštolskej tradície a citáty z ranokresťanských listov a homílií tiež poukazujú na Máriino nanebovzatie.
Už cirkevní otcovia (Efrém Sýrsky, Timotej Jeruzalemský) v 4. storočí a neskôr Ján Damascénsky a iní tvrdili, že telo Panny Márie nepodliehalo porušeniu po smrti. Sviatok “Pamiatky Márie” je jedným z najstarších mariánskych sviatkov a slávil sa už okolo roku 300.
Podľa Jána Damascénskeho (7./8. stor.) nenašli učeníci po otvorení hrobu Panny Márie jej pozostatky, ale voňavé ruže a bylinky. Preto sa na sviatok Nanebovzatia zvyknú posväcovať kytičky rôznych liečivých rastlín, ktoré sa potom používali pri chorobách.
“Bolo vhodné,” napísal svätý Ján Damascénsky v kázni o nanebovzatí, “aby tá, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, zachovala svoje vlastné telo bez akejkoľvek skazy aj po smrti” a “aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa ako dieťa na prsiach, prebývala v božských stánkoch”.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je predobrazom nášho budúceho života. Mária však nemusela, tak ako my, čakať na koniec sveta – Boh jej udelil zvláštnu výsadu nanebovzatia pre jej bezhriešnosť a plnosť milosti.
Veriaci v priebehu storočí nachádzali v Máriinom nanebovzatí nádej a naplnenie prisľúbenia.
Máriina smrť a nanebovzatie
Katechizmus uvádza, že Mária bola vzatá do neba na konci svojho pozemského pozemského života. Cirkev s istotou nevie, či Mária zomrela a potom bola vzatá do neba, alebo bola vzatá do neba ešte pred smrťou. Ponecháva otvorené obe možnosti.
Väčšina teológov a svätcov však v priebehu storočí potvrdzovala, že Mária skutočne zakúsila smrť – nie ako trest za hriech, ale v súlade so svojím synom, ktorý dobrovoľne zakúsil smrť za nás. Ján Pavol II. povedal: “Matka nie je nadradená Synovi, ktorý podstúpil smrť, dal jej nový význam a zmenil ju na prostriedok spásy.”
Jedným z dôsledkov prvotného hriechu je porušenie tela (pozri KKC, 400; Gn 3, 19). Ak bola Mária plná milosti a netrpela prvotným hriechom, je vhodné, aby podobne ako jej syn nezažila takúto telesnú skazu.
Svätý Germán Carihradský bol tiež presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela:
„Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘ (porov. Ž 45,14). Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“
