Obdobie „dušičiek“ nám pripomína, že jeden z najväčších darov, ktorý môžeme darovať dušiam v očistci, je svätá omša obetovaná na ich úmysel. Čo vlastne znamená „dať na omšu“? Ako táto prax vznikla? Prečo si ju nesmieme mýliť s „kupovaním si“ svätej omše? Na tieto, ako i mnohé ďalšie otázky odpovedá páter Martin M. Barta, duchovný asistent pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.

 

Páter Martin, ako vznikla v Cirkvi prax omšových milodarov? Odkiaľ táto tradícia pochádza, kde sú jej korene?

Prinášanie obetných darov pri slávení svätej omše má v Cirkvi veľmi dlhú tradíciu. Už v prvotnej Cirkvi kresťania prinášali na liturgické slávenie nielen chlieb a víno, ale aj iné dary na pomoc kňazom a núdznym. Takýmto spôsobom vyjadrovali svoju túžbu hlbšie sa zjednotiť s Ježišovou eucharistickou obetou a zároveň k nej chceli „pridať“ určitú formu osobnej obety.

Každá skutočná obeta je vlastne odpoveďou na Ježišovu obetu z lásky, a preto je slávenie svätej omše ako Kristovej obety aj našou obetou, obetou Cirkvi. Obetné milodary veriacich v minulosti pomáhali napĺňať poslanie Cirkvi a životné potreby spoločenstva – išlo najmä o podporu živobytia a pôsobenia kňazov či konania skutkov milosrdenstva, napríklad starostlivosť o vdovy, siroty, chorých alebo pomoc chudobným a väzneným.

 

Nie je tento zvyk už zastaraný? Aký zmysel má pre veriacich v dnešnej dobe?

Kedysi obetné dary pre kňazov a chudobných mali skôr podobu naturálií, dnes sú to prevažne peňažné príspevky veriacich. Zmysel či cieľ tejto obety však zostáva rovnaký. Veriaci chcú takýmto spôsobom podporovať svojich kňazov a ich pastoračné poslanie. Takto sa bližšie zjednocujú so životom a apoštolskou činnosťou Cirkvi – Kristovho mystického tela.

 

Pre niekoho omšové milodary môžu na prvý pohľad pôsobiť ako „obchodovanie“, prípadne „kupovanie si“ svätej omše. Ako to treba správne chápať?

Omšové milodary sa priamo dotýkajú Najsvätejšej sviatosti, ktorá je „srdcom“ našej viery, a teda akékoľvek „predávanie“, „kupovanie“ alebo „získavanie profitu“ je v tejto oblasti absolútne neprípustné; bolo by dôvodom na veľké pohoršenie. Svätá omša nikdy nesmie byť predmetom (hoci len zdanlivého) obchodovania či zárobku. Najsvätejšia obeta má neoceniteľnú, večnú hodnotu – je predsa obetou Krista, ktorú Boh prináša za celý svet.

On nám dáva svoj život, aby získal život pre každého z nás. Hodnota svätej omše sa preto nedá nijako vyčísliť, je „nezaplatiteľná“. Každý milodar má byť dobrovoľným skutkom a venovaním darcu, ktorý sa preň rozhoduje na základe vlastného svedomia. Súčasne má byť vyjadrením pocitu zodpovednosti voči Cirkvi, do ktorej sám patrí. Pri omšových milodaroch nikdy nejde o „cenu“ svätej omše či „poplatok“ za vyslúženú sviatosť. Takéto nazeranie by celkom protirečilo Kristovej eucharistickej obete – on je tým, kto „sám od seba“ dáva svoj život za nás. 

 

Napriek tomu však existujú odporúčania, ktoré riešia výšku omšových milodarov…

Áno, kánonické právo uvádza, že provinčný koncil alebo zhromaždenie biskupov provincie môže dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a obetovanie svätej omše. Odporúčané sumy sa zvyčajne líšia podľa jednotlivých krajín, zodpovedajú miestnym podmienkam a zvyklostiam. Sú naozaj len odporúčaním, akousi smernicou pre veriacich a kňazov.

Omšový milodar vždy zostáva dobrovoľným príspevkom, ktorý závisí od možností, dobrej vôle a štedrosti darcu, ako píše sv. Pavol Korinťanom: „Každý [nech dáva] tak, ako si zaumienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje“ (2Kor 9,7).

 

Je správne, že je svätá omša obetovaná na jeden konkrétny úmysel? Čo ostatní veriaci, ktorí sú na nej prítomní?

Každá svätá omša je vždy obetovaná za všetkých ľudí, živých i mŕtvych – za ich spásu. Môže však byť zároveň obetovaná aj na konkrétny úmysel. V takom prípade veriaci, ktorí venovali omšový milodar na osobitný úmysel, zjednocujú svoju osobnú modlitbu s univerzálnou modlitbou Cirkvi.

Omšový milodar je aj skutkom obetavej lásky, ktorý otvára ľudské srdce na prijatie Božej milosti. Kňaz i celé spoločenstvo sa môžu zvlášť prihovárať a modliť za konkrétne úmysly svojho brata/svojej sestry, potreby Cirkvi, sveta, duchovné i materiálne dobrá. Spoločná prosba na konkrétny úmysel nás ešte intenzívnejšie spája a vytvára z nás jednu rodinu.

 

Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi ponúka veriacim možnosť odslúženia svätých omší na ich úmysel „na diaľku“. Ako tento proces prakticky funguje?

Princíp je veľmi jednoduchý a podobný tomu, na ktorý sme bežne zvyknutí, len o odslúženie svätej omše na konkrétny úmysel veriaci nežiadajú priamo konkrétneho kňaza, ale ACN. Tá má právo (udelené Kongregáciou pre klérus) sprostredkovať omšové úmysly kňazom, ktorí o ne cez svojich biskupov alebo rehoľných predstavených požiadajú.

Nadácia od darcu prijme všetky potrebné informácie – počet a formu slávenia žiadaných svätých omší, ako aj konkrétny úmysel – a prijme omšový milodar. Z centrály ACN sú potom tieto omšové milodary zasielané kňazom v cieľových krajinách.

 

Do akých krajín posiela ACN kňazom omšové milodary?

Každý rok dostáva ACN tisícky žiadostí od biskupov a rehoľných predstavených z celého sveta, ktorí prosia o omšové milodary pre kňazov patriacich do ich diecézy alebo rehoľného spoločenstva. Väčšina žiadostí prichádza z krajín, v ktorých sú kresťania rôznym spôsobom prenasledovaní či diskriminovaní, v ktorých sú náboženskou minoritou alebo v ktorých sú veriaci takí chudobní, že nemajú možnosť podporovať svojich kňazov z vlastných zdrojov. Veľa biskupov trpí tým, že nedokážu dať svojim kňazom ani základné hmotné zabezpečenie.

Spolupracovníci ACN (vrátane hlavného administrátora omšových milodarov, ktorý je tiež kňazom) všetky žiadosti podrobne preštudujú a rozhodnú o množstve omšových milodarov, a to na základe situácie a okolností, v ktorých sa Cirkev v danej krajine nachádza. Diecézny biskup alebo rehoľný predstavený následne písomne potvrdí prijatie omšových milodarov a zaviaže sa, že všetky sväté omše na úmysly dobrodincov budú odslúžené v určenom čase. Na každý úmysel pritom musí byť obetovaná samostatná svätá omša, nie je dovolené spájať úmysly do tzv. kolektívnych úmyslov.

 

Ilustračná fotografia: Josh Applegate