Rehoľná sestra Gloria Cecilia Narváezová, ktorá bola v októbri 2021 prepustená zo zajatia v Mali, v rozhovore pre kolumbijskú kanceláriu pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi hovorí o svojej misijnej práci, väznení a povolaní byť živou svedkyňou. Prinášame zhrnutie jej podrobnej správy.

Sestra Gloria prijala zástupcov ACN v kláštore v kolumbijskom meste Pasto, v rodnom regióne. Prišla sem koncom novembra 2021, aby sa doliečila a mohla sa stretnúť s rodinou. Porozprávala nám o svojej najväčšej vášni – misii v Afrike.

„Sestry Nepoškvrnenej (františkánky) sú v Mali už viac ako 25 rokov. Jednou z našich hlavných úloh je podpora žien, najmä rozvoj ich gramotnosti, pretože v tejto krajine vzdelávanie žien prakticky neexistuje.“ Sestry ženy učia aj základným poľnohospodárskym zručnostiam a technikám šitia, aby mohli byť finančne sebestačné.

Ako ďalej uviedla sestra Gloria, rehoľníčky v Mali v spolupráci s odborníkmi zo zdravotníctva poučovali matky a otcov o prenatálnej starostlivosti. Táto práca mala na mužov pozitívny vplyv: „Dokonca nás prosili, aby sme ich naučili nejaké domáce práce. Dokázali sa tak postarať o svoje malé deti, keď pri nich neboli matky.“

V Mali je rovnako ako v iných afrických krajinách úmrtnosť žien veľmi vysoká – smrť často nastane pri pôrode alebo niekoľko dní po ňom. „Otcovia nám zverili starostlivosť o bábätká. Rady sme to urobili, ale zaviazali sme ich, aby sa zaujímali o svoje deti, navštevovali ich a trávili s nimi čas,“ vysvetľuje kolumbijská misionárka. Vďaka práci sestier takto vzniklo puto spoločnej zodpovednosti.

Láska k blížnemu nepozná čas

V miestnej kultúre niet stopy po zhone – v Mali sa ľudia nepozerajú na hodiny. Františkánky to dokonale využili: vždy si našli čas a boli pripravené počúvať ľudí a rozprávať sa s nimi. Prijímali ich v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, usilovali sa im pomôcť v ťažkostiach a naučiť ich, ako sa vysporiadať s rôznymi neduhmi detí. Organizovali večery s divadelnými, speváckymi a tanečnými predstaveniami, na ktorých sa zúčastňovali aj niektorí čelní moslimskí predstavitelia dedín.

V Mali tvoria moslimovia približne 90 % obyvateľstva. Sestra Gloria žila na severe krajiny. „Neexistovali zamknuté brány ani žiadne múry,“ hovorí. Rodiny sestry prijímali v svojich domoch – napríklad na konci ramadánu – a delili sa s nimi o jedlo. Boli si blízki.

Únos a väznenie

Sestra Gloria bola unesená 7. februára 2017, keď sa mala stretnúť s tromi ďalšími spolusestrami z Kongregácie františkánskych sestier Nepoškvrnenej Panny Márie. Skupinu sestier vtedy obkľúčili islamistickí teroristi a chceli uniesť tie najmladšie. Namiesto nich sa ponúkla kolumbijská sestra, hoci bola najstaršia. Istý čas potom bola považovaná za mŕtvu. Až v roku 2019 sa objavilo video, ktoré bolo dôkazom, že sestra Gloria stále žije.

V sobotu 9. októbra 2021 ju po štyroch rokoch a ôsmych mesiacoch prepustili na slobodu.  Prostredníctvom tamojšej televízie rehoľníčka vyjadrila vďaku štátu Mali za to, že sa postaral o jej bezpečný návrat, a poďakovala sa miestnej a svetovej Cirkvi za neustále modlitby počas tohto jej náročného obdobia.

Ty mlč…                                                                                          

Počas dlhého zajatia, v ktorom so sestrou Gloriou zaobchádzali veľmi zle, mala čas premýšľať o mnohých veciach – o živote rehoľníčky i práci misionárky. Podarilo sa jej pochopiť svoj únos ako skutočnú šancu. „Brala som ho ako príležitosť, ktorú mi dáva Boh, aby som uvidela vlastný život aj to, ako Bohu odpovedám… Bol to pre mňa akýsi druh exodu.“

V odlúčenosti nasledovala príklad sv. Františka z Assisi, a to modlitbou pokoja, dokonalou radosťou a žehnaním všetkých. Keď prežívala utrpenie, pripomínala si svätcove slová: „Považuj to za milosť…“

Každý nový deň vnímala ako príležitosť poďakovať sa Bohu za život uprostred toľkých ťažkostí a nebezpečenstiev. „Ako by som ťa nemala chváliť a ďakovať ti, môj Bože, keď si ma uprostred urážok a ubližovania naplnil pokojom?“ Bola vďačná za každú maličkosť.

Tvárou v tvár utrpeniu myslievala na učenie ich zakladateľky bl. Marie Caridad Braderovej: „Ty mlč, aby ťa mohol obrániť sám Boh.“ Pripomínala si aj slová svojej mamy Rosy Argoty: „Vždy buď pokojná, Gloria, vždy buď pokojná.“ Rodinné dedičstvo je v jej duši silné. Pomáhal jej tiež ďalší mamin výrok: „Ak je niekto zápalkou, ty nebuď sviečkou.“ Opakovala si ho ako jednoduchú poctu svojej mame, ktorá minulý rok zomrela.

Keď sestru Gloriu bezdôvodne bili, alebo to robili preto, lebo sa modlila, potichu povedala: „Môj Bože, je ťažké byť spútaná a bitá, ale žijem túto chvíľu tak, ako si mi ju dal… Napriek všetkému nechcem, aby sa nikomu z týchto mužov (jej únoscom – pozn. red.) niečo stalo.“

„Má pravdu, už tak nehovor o jej Bohu.“

Niekedy cítila potrebu vzdialiť sa aspoň trochu z tábora, v ktorom ju držali, aby nahlas chválila Všemohúceho – recitovala žalmy a odriekala modlitby sv. Františka. Raz sa pri takejto situácii jeden z veliteľov, ktorý ju strážil, nahneval. Priviedol ju späť do tábora, udrel ju, nadával jej a urážal Boha: „Uvidíme, či ťa tvoj Boh odtiaľto dostane!“ Sestra Gloria si so zlomeným hlasom spomína: „Povedal mi to veľmi hrubo a nenávistne… Moja duša bola z jeho slov otrasená. Ostatní dozorcovia sa na urážkach len rehotali. Podišla som k nemu a vážne som mu povedala: ‚Počúvajte, šéf, majte, prosím, viac úcty k nášmu Bohu. On je Stvoriteľom a naozaj ma bolí, keď o ňom takto hovoríte.‘“ Únoscovia sa na seba pozreli, akoby sa ich dotkla sila tejto jednoduchej, naliehavej sťažnosti, a jeden z nich povedal: „Má pravdu, už tak nehovor o jej Bohu.“ A zmĺkli.

Rehoľníčka si je istá, že Boh alebo Preblahoslavená Panna Mária zasiahli počas jej zajatia najmenej v piatich momentoch, aby ju ochránili. Stalo sa tak napríklad vtedy, keď veľký had niekoľkokrát krúžil okolo miesta, kde spala, no nepriblížil sa k nej, alebo vtedy, keď sa veľký, svalnatý strážca nečakane postavil pred druhého, ktorý jej chcel práve podrezať žily.

Náboženská sloboda ako znak viery

Sestra Gloria bola v zajatí spolu s dvomi inými ženami – moslimkou a protestantkou. Ako misionárka bola zvyknutá žiť tolerantne a rešpektovať druhých. Pri svojej práci to pokladala za nevyhnutné: „Ak rešpektujeme slobodu druhého človeka a to, že žije podľa svojho náboženstva, môžeme získať rovnaký rešpekt.“

Jej sa však rešpektu nedostalo. Únos a zajatie boli preto pre ňu príležitosťou odvážne vyznať svoju vieru. „Chceli odo mňa, aby som opakovala vety z moslimských modlitieb a nosila moslimské oblečenie. Znova a znova som im zdôrazňovala, že som sa narodila a vyrastala v katolíckej viere a že by som ju nevymenila za žiadnu cenu, ani keby ma to malo stáť život.“ A niekoľkokrát sa tak skoro aj stalo…

„Viac ako slovami musíme brániť vieru svedectvom života – sme povolaní byť svedkami našej viery.“ V tejto súvislosti sestra Gloria uviedla, že jej nedávno kňaz z Mali povedal, že vďaka jej príkladu videl, ako viera jeho komunity vzrástla a upevnila sa.

Sestra Gloria všade pociťuje podporu ľudí. Vníma to ako znamenie Božej láskavosti. Priazeň mnohých ľudí akoby na 4 roky a 8 mesiacov ustala. Keď teraz kráča po chodbách kláštora, v ktorom bola formovaná, cíti, že láska, ktorú dostáva od ľudí, obnovuje jej vnútorný pokoj. Naliehavým svedectvom svojej viery nás všetkých vyzýva, aby sme boli „stáli, naďalej sa modlili a neunavili sa“.

Na záver rozhovoru pre ACN sestra Gloria pokojným hlasom a bez zaváhania vyjadrila svoju túžbu vrátiť sa čo najskôr na misie: „Do Afriky alebo kam Boh chce…“ Verí, že je povolaná odpovedať na potreby svojich trpiacich bratov a sestier a „pretvoriť ich komunity na kúsok neba“ – ako to vyjadrila bl. Maria Caridad, zakladateľka Sestier Nepoškvrnenej.

Foto: ACN