Vo Venezuele zavládol hlboký smútok. Ničivé zemetrasenie, ktoré krajinu zasiahlo 24. júna, zanechalo za sebou zdevastované mestá a tisíce ľudí, ktorí zo dňa na deň prišli o všetko. V týchto ťažkých chvíľach nachádzajú mnohí jedinú pevnú oporu v Cirkvi.

„Prežívame veľmi rozporuplné pocity. Každý deň sprevádzame ľudí, ktorí prišli o svojich najbližších, povzbudzujeme ich a pomáhame im niesť bolesť. Mnohí zároveň stratili aj prácu a nevedia, z čoho budú žiť. Každé ráno prosíme Pána, aby nám dal silu slúžiť ďalej. Ale keď sa zotmie a utíchne všetok ruch, všetka bolesť sa vráti. Vtedy si naplno uvedomíme, čo sa stalo, a slzy sa už nedajú zastaviť,“ hovorí otec Daniel Acosta, farár vo farnosti Tarmas.

Jeho slová zazneli počas návštevy delegácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi v diecéze La Guaira, ktorá patrí medzi oblasti najťažšie postihnuté katastrofou. Sú zároveň výpoveďou mnohých kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier, ktorí dnes stoja pri ľuďoch napriek tomu, že sami prežívajú rovnaký smútok.

Denné správy o obetiach

Ani otec Daniel nezostal tragédiou nedotknutý. Zemetrasenie mu vzalo domov. To najťažšie však podľa neho nie je strata majetku, ale ľudí, s ktorými bol dlhé roky spätý. „Zahynuli priatelia, susedia, rodiny, ktoré som poznal celé roky. Každý deň sa dozvedáme o ďalších obetiach. Vždy je to silný otras, keď zistíte, že človek, ktorého ste ešte nedávno stretávali, už nie je medzi nami.“

Rozsah katastrofy sa odhaľuje postupne a každým dňom je bolestivejší.

Vo farnosti Panny Márie Hromničnej v Caraballede, kde kostol ešte nie je dokončený a chýbajú mu strecha aj obvodové múry, prichádza v týchto dňoch niekoľkonásobne viac veriacich než pred zemetrasením. Stavba chrámu zostáva otvorená od siedmej hodiny ráno až do večera, aby tu každý mohol nájsť chvíľu ticha a modlitby.

Pri vstupe visí jednoduchá ručne napísaná tabuľa. Sú na nej tri zoznamy: zomrelí, nezvestní a zachránení.

Vedľa oltára stoja na fialovým súknom prikrytých stoloch drevené urny s popolom trinástich obetí, ktoré sa podarilo vytiahnuť spod trosiek. Rodiny ich prinášajú do kostola, aby sa mohli za svojich zosnulých spoločne pomodliť a odovzdať ich Bohu. V jednej z urien odpočíva mladá manželka. V ďalšej sestra-dvojča ženy menom Gloria. Inde sú uložené pozostatky rodičov a sestry mladej ženy. Celé rodiny zmizli v priebehu niekoľkých sekúnd.

Medzi obeťami je aj dievčatko, ktoré len krátko pred zemetrasením miništrovalo biskupovi Pablovi Modestovi pri liturgii počas slávnosti svätého Jána Krstiteľa. Biskup na ňu spomína s hlbokým dojatím. Ako nájsť slová útechy pri takejto strate?

Objatie hovorí viac ako slová

V týchto dňoch sa ukazuje, že niekedy netreba hovoriť vôbec nič. Najväčšou oporou býva obyčajné objatie, ktoré dáva človeku pocítiť, že vo svojom utrpení nezostal sám.

Také bolo aj stretnutie otca Daniela s Mons. Raúlom Biordom, dnešným arcibiskupom Caracasu a bývalým biskupom diecézy La Guaira. Poznajú sa od Danielovho detstva. Po skončení svätej omše sa dlho objímali bez jediného slova. Nebolo treba nič vysvetľovať. Bolesť zostala, no na chvíľu ju niesli spolu.

Mnohí sa so svojimi blízkymi nestihli ani rozlúčiť. Niektoré príbehy sú také bolestivé, že ich nemožno opísať slovami.

Jedna mladá žena dostala telefonát z nemocnice. Rodičia jej priateľky boli hospitalizovaní po zemetrasení, no netušili, čo sa stalo s ich dvoma dcérami. Poprosili ju, aby išla do márnice a pokúsila sa ich nájsť. Pred sebou mala približne dvesto tiel, ktoré musela jedno po druhom prezerať. Napokon našla obe sestry. Ležala pri nich aj ich kamarátka.

Kňazi stoja pri rodinách

Otec Laudence Betancourt rozpráva aj o manželoch z jeho farnosti, ktorí desať dní čakali pri troskách domu, pod ktorými uviazli ich dvaja synovia vo veku 23 a 16 rokov. Všetci už vedeli, že ich živých nenájdu. Rodičia však prosili, aby pri nich zostal kňaz a pomodlil sa za ich deti skôr, ako ich telá odvezú.

Posledný deň strávil páter Laudence s rodinou dvanásť hodín. Záchranári vytiahli telá mladíkov spod trosiek až okolo druhej hodiny nadránom. Len čo sa na chvíľu vrátil domov, zazvonil telefón znova. Na inom mieste našli ďalšiu obeť.

„Prišli sme takmer o celú farnosť“

Jednou z najviac postihnutých je farnosť svätého Oscara Arnulfa Romera v meste Chávez. „Bola to najmladšia farnosť našej diecézy. Dnes z nej zostali len ruiny,“ hovorí jej farár Alfredo Bustamante.

„Prišiel som približne o osemdesiat percent svojich veriacich. Zahynuli celé rodiny – starí rodičia, rodičia, deti aj vnúčatá. Zo speváckeho zboru zostali nažive iba štyria členovia. Prišiel som aj o štyroch miništrantov. Bolo to, akoby sme prežili peklo.“

Mesto Chávez malo približne 22-tisíc obyvateľov. Presný počet obetí zatiaľ nikto nepozná. Isté však je, že prakticky všetci prišli o strechu nad hlavou. Niektoré domy sa úplne zrútili, iné zostali naklonené a hrozí ich pád, ďalšie zničil požiar. Mesto, ktoré kedysi žilo z cestovného ruchu, prístavu a letiska, sa zmenilo na tiché more trosiek.

Uprostred skazy zostalo stáť jedno miesto, ktoré miestni považujú za symbol nádeje – svätyňa svätého Josého Gregoria Hernándeza, venezuelského svätca a lekára chudobných. Jeho socha spadla z niekoľkometrového podstavca, no dopadla vzpriamene.

Akoby chcela pripomenúť, že ani v tejto chvíli neopustil svoj ľud. „Keď sa mu však pozriete do tváre,“ hovorí otec Alfredo, „zdá sa, akoby smútil spolu s nami.“

Nie otázka „prečo“, ale „načo“

Popri tragických správach prináša zemetrasenie aj svedectvá o záchrane.

Aj biskup Pablo Modesto bol presvedčený, že nastali jeho posledné chvíle. V deň zemetrasenia sa nachádzal v kňazskom seminári v La Guaira. Po prvom otrase sa postavil do dverí. O niekoľko sekúnd sa ozval mohutný rachot. Vedľa budovy sa zrútilo päť obytných domov. Biskupovi sa podarilo vyjsť von len s veľkými ťažkosťami.

Ani jeden zo šestnástich seminaristov neutrpel vážne zranenia. Spoločne zachránili aj dvoch chorých mužov, ktorých museli vyniesť na rukách.

„Najťažšie nie je pýtať sa, prečo sme prežili práve my,“ zamýšľa sa biskup. „Takéto otázky si treba uchovať v srdci, podobne ako to robila Panna Mária. Dôležitejšia než otázka ‚Prečo?‘ je otázka: ‚Načo ma Boh ponechal nažive?‘ Ak nám Boh daroval život, potom preto, aby sme ho využili na službu druhým.“

Svedectvo viery silnejšej ako tragédia

Mnohí dobrovoľníci, ktorí dnes triedia humanitárnu pomoc, pomáhajú v skladoch Charity alebo koordinujú pomoc vo farnostiach, sami prišli o svojich blízkych, domovy aj zamestnanie. Napriek tomu každého vítajú s vďačnosťou, úsmevom a ochotou podeliť sa aj o to posledné, čo im zostalo.

Práve to je druhá tvár tejto tragédie. Popri bolesti je tu aj viera, ktorá sa nevzdáva, solidarita, ktorá prekonáva vlastné utrpenie, a nádej, ktorá nezanikla ani uprostred trosiek.

Malá venezuelská diecéza La Guaira dnes vydáva celej Cirkvi silné svedectvo. Ukazuje, že aj tam, kde sa človeku zdá všetko stratené, môže viera zostať živá a stať sa oporou pre tých, ktorí ju najviac potrebujú.

Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi bezprostredne po zemetrasení alokovala mimoriadnu pomoc vo výške 100 000 eur pre Cirkev vo Venezuele. V podpore najviac zasiahnutým diecézam pokračuje aj v dlhodobom horizonte. Môže tak robiť vďaka štedrosti jej dobrodincov. 

María Lozano, Dorota Luteránová

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi