Arcidiecéza Matky Božej so sídlom v Moskve sa rozprestiera na obrovskej ploche 2,6 mil. km2. Katolíci na tomto území tvoria len nepatrnú menšinu z celkového počtu 59 mil. obyvateľov. V metropolách Moskva a Petrohrad, ako aj v niektorých väčších mestách existujú veľmi aktívne a živé katolícke farnosti, no na mnohých miestach žijú veriaci osamotene, príp. sú rozptýlení v malých dedinách na vidieku.

Celkovo 69 rehoľných sestier z 20 rôznych kongregácií zabezpečuje vo farnostiach mnoho dôležitých úloh: vedú skupiny detí a mladých ľudí, učia katechizmus, pripravujú veriacich na prijatie sviatostí, navštevujú chorých (často vo vzdialených dedinách), prinášajú im sväté prijímanie, starajú sa o starých ľudí i bezdomovcov a poskytujú rady aj pomoc rodinám.

V katolíckej farnosti Orjol pracujú poľské sestry dominikánky od Ježiša a Márie. Zvlášť populárna je ich práca s mládežou: na spoločných bohoslužbách, duchovných obnovách, duchovných rozhovoroch, stretnutiach spoločenstiev či voľnočasových aktivitách sa zúčastňuje veľké množstvo mladých ľudí. Pre mnohých je táto skúsenosť a spoločný život viery zážitkom, ktorý v nich zanecháva hlboký a trvalý dojem.

Valeriána, jedna z účastníčok duchovných cvičení, napríklad napísala: „V mojom živote bolo veľa fyzického a duchovného utrpenia. Bolo pre mňa bolestivé a trpké, že Boh zoslal kríž práve na mňa. Počas duchovných cvičení som pocítila jeho skutočnú lásku. Všetko sa dostalo do poriadku a ja som pochopila, že keď stratím materiálne hodnoty, získam duchovné, ktoré sú oveľa dôležitejšie. Porozumela som tomu, že človek musí milovať svoj kríž aj tomu, že sa musíme milovať navzájom, že máme byť milosrdní a plniť Božiu vôľu, hoci si to vyžaduje obetu. Toto poznanie sa dotklo môjho srdca a získala som cieľ i zmysel života.“

Ďalšou účastníčkou, ktorá opisuje svoje skúsenosti získané počas duchovných rozhovorov, je Ripsima. Dievča s menom arménskej svätice je študentkou prvého ročníka na vysokej škole. Pravidelne sa zúčastňovala na svätej omši, ale iba vďaka duchovným rozhovorom v mládežníckej skupine, ktorú vedú sestry, jej viera skutočne podrástla.

„Pochopila som, že som nežila opravdivo. Štúdium, svetské starosti, problémy, to všetko nás robí ľahostajnými, prázdnymi a jednoducho nešťastnými. V takom živote zabúdame na Boha i svoju dušu a myslíme iba na seba a na to, čo sa nám páči. Celé dni plynú bez toho, aby sme sa modlili a chceli stráviť aspoň trochu času s Bohom, ktorý je naším Otcom a priateľom. Zdá sa nám, že nemáme čas, ale v skutočnosti sme jednoducho leniví, nechce sa nám. On však na nás čaká. Mám veľkú prosbu k všetkým, ktorí čítajú tieto moje slová: Nezabudnite na Boha v svojom uponáhľanom živote! Pamätajte na to, že život bez Boha je prosto ničím! Všetko, čo robíme, je pre neho. Veľmi nás miluje a vždy na nás vytrvalo čaká.“