Mnohí sa obávali, že invázia bojovníkov islamského štátu navždy vytlačí kresťanov z Iraku. Avšak desať rokov po invázii sa tisíce kresťanov vrátili do svojich domovov na Ninivskej planine. S pomocou ACN ich obnovujú a prinášajú so sebou lásku k cirkvi a nádej evanjelia.
„Slovami sa nedá opísať to, čo sme zažili pred desiatimi rokmi. ISIS sa nás pokúsil vyhubiť, ale nepodarilo sa mu to,“ hovorí Nizar Semaan, sýrsko-katolícky arcibiskup z Adiabene v severnom Iraku. „Tunajší ľudia sú ako olivovníky. Môžete ich zrezať a spáliť, ale po desiatich alebo dvadsiatich rokoch budú naďalej prinášať ovocie. Skúšali všetko, ale my sme zostali a ako cirkev robíme všetko, čo môžeme, aby sme boli znamením nádeje,“ dodal počas online konferencie organizovanej pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
Historický kontext
Po prvej svetovej vojne prešiel Irak z rúk upadajúcej Osmanskej ríše pod britskú kontrolu. Iracké kráľovstvo bolo založené v rámci britského mandátu v roku 1932.
V roku 1979 sa dostal k moci Saddám Husajn a nastolil brutálnu diktatúru. Vládol až do roku 2003, kedy bol zvrhnutý (a v roku 2006 popravený) po intervencii americko – britskej aliancie. V krajine následne prepukla občianska vojna medzi sunnitmi a šiitmi. V dôsledku všeobecných nepokojov a priamych útokov sa počet kresťanov žijúcich v Iraku výrazne znížil.
Odhady spred roka 2003 hovorili o 1,5-miliónovej kresťanskej komunite v Iraku. Dnes je to menej ako 250 000 ľudí. Mnohí kresťania našli útočisko v oblasti kontrolovanej kurdskou vládou alebo odišli do zahraničia.
V roku 2011 sa skončila americká okupácia. Odvtedy výrazne vzrástol vplyv susedného Iránu, pretože väčšinu irackého obyvateľstva tvoria šiiti. Sunniti, ktorí dominovali počas Saddámovho režimu, sa ocitli v menšine.
Najmä v dôsledku vyčleňovania sunnitskej menšiny dobyla v roku 2014 radikálna sunnitská teroristická skupina ISIS značnú časť severného Iraku vrátane Mosulu, ktorý sa stal hlavným mestom tzv. islamského štátu. Džihádisti útočili aj na kresťanov a iné náboženské skupiny, ako napríklad jezídi.
Medzinárodná aliancia vyhnala ISIS z Iraku v roku 2017. Irak sa dodnes úplne nezotavil z rokov (občianskej) vojny a následných hospodárskych problémov.
Boj proti mentalite „ostrovčekov“
Sýrsko-katolícky arcibiskup Semaan potvrdzuje, že samotný islamský štát už nepredstavuje pre kresťanskú komunitu vážnu hrozbu. Novou výzvou je však odstránenie mentality, ktorá viedla k jeho vzniku. „ISIS nás tu nechcel, ale nechceli nás tu ani šiiti. Problémom v Iraku je, že sa snažíme vytvoriť izolované ostrovčeky pre každú komunitu namiesto toho, aby sme sa snažili o spolunažívanie. To je nebezpečné. Môžete žiť, kde chcete, môžete byť hrdí na svoju identitu, ale nemôžete svoj ostrov uzavrieť pred ostatnými ľuďmi.
Existujú dva spôsoby, ako prekonať túto mentalitu: Po prvé, musíme sa zamerať na vzdelávanie, nielen na kresťanské školy, ale musíme vyvíjať tlak na vládu, aby podporovala zmierlivý vzdelávací systém, ktorý bude ľudí viesť k úcte k iným. Druhým spôsobom je ústava založená na ľudskosti, a nie na náboženstve. To by pomohlo kresťanom zostať v Iraku a zbaviť sa strachu. Stále sa bojíme. Nech sa okolo nás deje čokoľvek, v Libanone, v Gaze, všade, kresťanov sa to vždy týka,“ hovorí arcibiskup Semaan.
Ako cirkevní predstavitelia sa biskupi snažia prelomiť túto mentalitu vo svojich vlastných komunitách. Uvedomujú si, že kresťania majú prístup k množstvu pomoci, a neváhajú sa obrátiť aj na iné komunity, ktoré tiež potrebujú pomoc. „O časť tejto pomoci sme sa podelili s moslimami a jezídmi v táboroch. Po víťazstve nad ISIS sme spustili štipendijný program pápeža Františka a požiadali sme ACN, či by sme doň mohli zahrnúť aj jezídov a moslimov, ktorí naliehavo potrebujú pomoc. Som presvedčený, že evanjelizujeme, keď sa s ľuďmi delíme o toto dobro tým, že im ukazujeme evanjelium solidarity. Prostredníctvom skutkov láskavosti, ktoré s nimi zdieľame, im umožňujeme vnímať Krista,“ vysvetľuje chaldejský arcibiskup Bashar Warda z Erbilu a zdôrazňuje, že vzdelávanie je kľúčom k budúcemu spolužitiu. Preto sa Katolícka cirkev s pomocou ACN zamerala práve na túto oblasť.
Obnova domovov a životov
Keď kríza vrcholila, prevládali obavy, že ak sa nepodniknú žiadne kroky, celá komunita opustí Ninivskú planinu a možno aj krajinu. Od tej doby, aj vďaka projektom obnovy financovaným ACN, sú správy podľa arcibiskupa Warda prevažne pozitívne. „V roku 2014 sme registrovali 13 200 rodín, z ktorých 11 000 rodín zostalo. Deväťtisíc z nich sa neskôr vrátilo do Ninive. To je niečo, za čo môžeme byť vďační. Dve tisícky tých, ktorí odišli, zrejme emigrovali do Jordánska, Libanonu a Turecka a potom ďalej na Západ.“
Približne polovica kresťanov z Bagdidy (Karakoš), najväčšieho čisto kresťanského mesta v Iraku, ktorého obyvatelia masovo utekali pred okupáciou ISIS, sa tiež vrátila. „Pred IS žilo v Karakoši 50 000 ľudí, teraz ich je možno 25 000,“ odhaduje arcibiskup Semaan.
Obaja katolícki arcibiskupi si uvedomujú, že nádej na trvalý návrat tých, ktorým sa podarilo opustiť krajinu, je malá. Vrátili by sa len v prípade, ak by mali v prípade novej krízy zaručenú možnosť opätovného úteku do svojich nových krajín. Najmä rodiny s deťmi uprednostňujú život v bezpečnom zahraničí a do Iraku sa vracajú len na dovolenku.
Život prepojený s Cirkvou
Arcibiskupi sa tiež zhodujú na tom, že kresťania v Iraku nikdy nespochybňovali svoju vieru a lásku k Cirkvi, napriek všetkým ťažkostiam a problémom, ktorým museli čeliť.
„Keď sme pre mladých vysídlencov zriadili teologické kurzy, aby sa dozvedeli o našej viere a uvažovali o nej, prihlásilo sa na ne viac ako 300 ľudí. Ľudia sú s Cirkvou veľmi silno spojení. Ak majú problém s políciou alebo zdravotný problém, nejdú za volenými zástupcami alebo politickými stranami, ale za biskupom. Preto vás povzbudzujem, aby ste pomáhali Cirkvi pri jej pastorácii, pretože ak je Cirkev silná, komunita zostane. Ak odíde kňaz, odíde aj spoločenstvo. Rodiny zostali, keď videli, že je s nimi ich pastier. Čokoľvek naše iracké rodiny prežívajú, vždy s tým prídu do kostola. Kňazi nemajú úradné hodiny, ľudia mu môžu kedykoľvek zavolať a on im odpovie. Kostoly u nás nie sú len duchovnými centrami na bohoslužby a modlitby,“ objasňuje arcibiskup Warda.
Irackí biskupi sa na svoj namáhavý životný štýl nesťažujú. „Dáva nám to pocit, že sme živí. Nikdy si nevypíname telefóny, musíme prijímať hovory, musíme vychádzať von a otvárať dvere každému. Každý sa k nám môže ľahko dostať, stačí prísť a zaklopať na dvere. Presne toto je Cirkev. Naši ľudia sú spojení s Cirkvou, a to je dobré,“ hovorí arcibiskup Semaan. „Snažíme sa im dať všetko, čo môžeme, bez ohľadu na to, v akej oblasti. Nie je našou úlohou volať políciu, ale robíme to. Nie je našou úlohou poskytovať im veci, ale robíme to. Veľa ľudí sa zapája do služby v Cirkvi, a keď vidíte v kostole množstvo mladých ľudí, ďakujete Bohu, pretože to je to, čo znamená byť Cirkvou. To je spôsob, ako udržať našu Cirkev nažive. Takže ďakujeme Bohu.“
Hovorím v mene všetkých ľudí – najmä menšín, ktoré trpia väčšmi ako ostatní, najmä v konfliktných situáciách – Bože, prosím, nech už nikdy nie je vojna.
Mons. Bashar Warda, arcibiskup Erbilu
Hoci sa v Iraku otvorené násilie zmiernilo, arcibiskup Bashar Warda hovorí, že súčasná hrozba regionálneho konfliktu so zapojením Izraela, Hamasu, Libanonu a možno aj Iránu je pre kresťanov znepokojujúca. Uvedomujú si, že v takýchto situáciách sa často stávajú terčom fundamentalistov alebo vedľajšími cieľmi vo vojnách iných. Toto rozdelenie sa prejavuje aj v politickej oblasti. „Napätie medzi niektorými stranami je vysoké, veľmi vysoké, a človek má dojem, že sa môže stať niečo, na čo si treba dávať pozor a byť na to dobre pripravený. Zatiaľ však nie sme svedkami toho, že by sa tento konflikt zmenil na násilný,“ vysvetľuje arcibiskup Warda.
Bez ACN by naša situácia bola iná. ACN zohrala kľúčovú úlohu pri pomoci kresťanom pri zabezpečovaní slušnej životnej úrovne, pri obnove domov, kostolov, kláštorov a podpore ďalších aktivít, ktoré pomáhajú kresťanom zostať v Iraku. Odviedla naozaj skvelú prácu a som si istý, že v nej bude pokračovať aj v budúcnosti.
Mons. Nizar Semaan, arcibiskup z Adiabene
Kľúčová pomoc od ACN
Skutočnosť, že cirkev v Iraku žije napriek všetkým pochybnostiam a obavám, je pre ACN znamením, že sa vykonala dobrá práca. „Keď ISIS vtrhol do krajiny, kresťania utiekli do Kurdistanu, kde boli aspoň v bezpečí, ale väčšina z nich ostala s holými rukami. ACN bola prvou medzinárodnou organizáciou, ktorá im prišla na pomoc. V nasledujúcich rokoch sme pomohli najprv zabezpečiť základné potreby pre vysídlených, potom poskytnúť prístrešie a nakoniec obnoviť ich domovy, aby sa tí, ktorí chceli, mohli vrátiť do svojich miest a dedín, keď bude IS zatlačený späť,“ hovorí Regina Lynchová, výkonná prezidentka nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
ACN realizuje projekty s miestnymi cirkvami v Iraku od roku 1972. V júli 2014 bola ACN prvou organizáciou, ktorá pomáhala na mieste. Odvtedy táto medzinárodná pápežská nadácia podporila takmer 500 projektov sumou viac ako 56 miliónov eur, od núdzovej humanitárnej pomoci až po rekonštrukčné projekty a štipendiá.
Filipe d’Avillez, Dorota Luteránová
Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi
