Vojenská invázia na Ukrajine sa priamo dotýka aj rehoľníkov. Kapucíni, ktorí nielen pomáhajú ľuďom na úteku, ale často navštevujú aj vojakov na fronte, zažívajú uprostred utrpenia zázraky.
„Už 22. februára 2022 sme videli prúdy ľudí, ktorí sa presúvali na severozápad. Utečenci prišli aj k nám do kláštora kapucínov, do kostola Panny Márie, Matky Cirkvi, ktorý bol postavený s podporou ACN. Naplnil sa ľuďmi,“ hovorí brat Serhij, predstavený Rádu menších bratov kapucínov na Ukrajine, a opisuje nástup invázie.
Ukazuje teraz na opustené chodby kláštora, ktorý stojí na jednej z kyjevských dopravných tepien. „Mal som taký adrenalínový nával, že som nemohol sedieť v pokoji, neustále som niečo organizoval, pozýval som k nám susedov z úkrytov v pivniciach, kde im chýbala voda a hygienické zariadenia.“ Prvé tri dni nikto nemohol opustiť budovu. „Poľskí bratia nás chceli evakuovať. Nevedeli sme, že ruskí vojaci už boli rozmiestnení na moste cez rieku Dneper, ktorý bol najbližšie k nám, ale chceli sme zostať tu s ľuďmi v každom prípade. Ruské vojská sa stiahli v marci a až do novembra sme pokračovali – ubytovávali ľudí, ktorí boli vysídlení zo svojich domovov. Keď nebola elektrina, čerpali sme energiu z pouličného osvetlenia.“
Bratia si odvtedy zaobstarali núdzový generátor. Určitý pocit normálnosti sa teraz vrátil, ale situácia sa môže kedykoľvek zmeniť. Dva dni po odchode delegácie z ACN brat Serhij napísal: „Dnes o tretej hodine ráno sme počuli najsilnejší výbuch, aký sa kedy v našom regióne vyskytol. Dvere kláštora a okná v kostole boli poškodené. Ulica vedľa nás bola zaplavená, rovnako ako podzemná železnica. My sme sa modlili k Pánovi, aby zadržal vodu, pretože kostol a materská škola boli v extrémnom nebezpečenstve, napriek zábranám, ktoré sme postavili. Voda prestala stúpať, keď dosiahla posledný schod! Všetci prežili. To bol to zázrak!“
Pokiaľ ide o útechu, podporu a starostlivosť o vojakov na fronte, kapucíni stoja v prvej línii. Mnohí z nich boli alebo sú vojenskými kaplánmi a páter Blažej rozpráva o príbehoch, ktoré opisuje ako malé zázraky.
Jeden brat, ktorý bol kaplánom, chcel navštíviť bojovníkov. Keď sa on a jeho spoločník blížili k frontovej línii, objavilo sa lietadlo a začalo na nich strieľať. „Tento môj brat sa schoval za auto, ktoré mu poskytovalo len malú ochranu, pretože útok prišiel zhora, ale on ešte nemal žiadne skúsenosti z boja,“ spomína brat Blažej. „No mal na sebe habit a mal so sebou sväté prijímanie, a to ho chránilo viac ako tank,“ hovorí s s úsmevom. „Po tomto šoku a mnohých ďalších prekážkach – zastavili ho na mnohých kontrolných stanovištiach, dostať sa cez ne nebolo ľahké a niekedy si to vyžadovalo veľa presviedčania – sa nakoniec dostal na front,“ pokračuje kapucín. „Zrazu k nemu pristúpil jeden vojak a začal plakať. Ukázalo sa, že bol členom jeho farnosti. ‚Prečo plačeš?’ spýtal sa ho. ‚Celý deň som premýšľal o tom, ako rád by som išiel na spoveď, mal som takú túžbu, ale vedel som, že je to nemožné. A potom ste prišli.’ Tento mladý muž skutočne pristúpil k svätej spovedi a prijal sväté prijímanie. A to je zázrak, jeden z ktorý sme tu zažili.“
