“Niektorí ľudia sú tak traumatizovaní, že nedokážu ani hovoriť,” vysvetľuje stav, v ktorom sa ocitli mnohé obete vojny, apoštolský nuncius na Ukrajine Mons. Visvaldas Kulbokas. Ukrajinskí biskupi pochopili, že prvoradou úlohou a najvyššou prioritou Cirkvi je stáť nielen pri chudobných, hladujúcich a vysídlencoch – ale aj pri ľuďoch, ktorí trpia posttraumatickým stresovým syndrómom.

“Pastoračná starostlivosť o ľudí je naším poslaním číslo jedna, najmä čo sa týka liečenia ich vnútorných zranení,” hovorí vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk pre nadáciu ACN. V bežnej situácii by sa tieto úlohy mohli prenechať iným odborníkom, ale na Ukrajine je iná situácia. “Ukrajinci sa boja vyhľadať psychologickú pomoc, pretože v Sovietskom zväze sa psychológia používala ako nástroj represie zo strany štátu. Keď majú ľudia problém, idú najprv za kňazom. Našich kňazov musíme pripravovať na tento druh duchovného poradenstva. To je prvý krok k akejkoľvek inej klinickej alebo psychologickej pomoci.”

Preto sa Cirkev zameriava na odbornú prípravu kňazov, cirkevných spolupracovníkov a učiteľov. Ponúka im vzdelávacie kurzy, aby dokázali lepšie a účinnejšie pomáhať vojnovým obetiam. Pri financovaní tréningov a školení úzko spolupracuje s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi. V roku 2023 ACN financovala formáciu 1 021 účastníkov. 

Otec Oleh Salomon: “Psychologická pomoc je lepšie prijímaná od kňaza.”

Otec Oleh Salomon prešiel vo svojom kňazskom živote mnohými etapami. Bol rektorom Seminára svätého Jozefa, vojenským kaplánom a je vyštudovaným psychológom. Vďaka tomu pozná traumy vojakov ako málokto iný. Spolu s partnermi z ACN, s kňazmi a laikmi je zodpovedný za formačný program v oblasti liečby tráum. Absolventi tréningu sú pripravení identifikovať a liečiť ľudí s posttraumatickou stresovou poruchou vo farnostiach.

Ich klienti sú tí, ktorí ostali vo svojich domovoch vo vojnových oblastiach, utečenci, ale aj vojaci, ktorí sa vracajú z frontu a svoje psychické traumy riešia alkoholom. Návšteva psychiatra je stále stigmatizovaná. “Pomoc od kňaza či diakona je prijímaná omnoho ľahšie,” hovorí otec Oleh, ktorý tiež riadi vznik ďalších kliník a inštitúcií dlhodobej pomoci pre pacientov s posttraumatickou stresovou poruchou.

Otec Oleh pomáha aj ďalším kňazom a rehoľným sestrám navštevovať kurzy psychologického vzdelávania a spolupracuje na ekumenickej úrovni s inými cirkvami, aby bola pomoc dostupná v celej krajine. 

Olha: “Kňazi nám pomohli zvládnuť to, že môj muž zahynul.”

Keď sa v roku 2014 začala vojna, Olhin manžel sa prihlásil ako dobrovoľník na ochranu hraníc krajiny pred zahraničnou inváziou. Olha hovorí, že od tohto momentu sa jej život úplne zmenil. Jej rodina sa stala „vojenskou rodinou“. Olha mala vtedy 26, jej dcérka len päť rokov.

Zo dňa na deň sa jej život zhrnul do jediného slova: čakanie. Čakanie v neustálom striedaní telefonátov a návštev doma. Štyri mesiace na fronte, dva mesiace doma. „Keď je váš manžel na fronte, žijete z nádeje, všetko sa točí okolo čakania a telefonátov. Náš druhý syn Ustym má teraz šesť rokov. Život sa komplikuje, celé dni trávite vysvetľovaním deťom, prečo tu nie je ich otec,“ hovorí Olha pre ACN.

Manžel jej každý deň volal a hovoril, že sa má dobre. „Mne to stačilo, mohol zavolať kedykoľvek počas dňa alebo noci,“ vysvetľuje. Potom jeho prápor dostal za úlohu brániť Charkov. „Jeho posledný telefonát prišiel v noci o 23.00 a ja som mu povedala: ‚Zavolaj mi zajtra, lebo teraz si veľmi unavený.‘ Zomrel 17. apríla 2022 o 6.30 ráno. Povedali mi, že budova, v ktorej bol, sa dostala pod paľbu, ktorá mu zranila hlavu. Bola som si istá, že sa vráti. Vlastne stále čakám a dúfam, že sa mi ozve cez WhatsApp,“ hovorí Olha.

Rodiny padlých vo vojne by sa s takouto situáciou nedokázali vyrovnať bez duchovnej podpory, ktorú im poskytujú vojenskí duchovní. Potvrdzuje to aj Olha: „Moje deti prešli veľmi ťažkým obdobím a kapláni im pomohli to zvládnuť. Najmä dvaja z nich sa o nás starajú tak dobre, že moje deti hovoria, že teraz majú troch otcov.“

Jaroslav už dva krát prišiel o všetko, pomohli mu rehoľníci

Jaroslav našiel útočisko u bratov albertínov vo Ľvove. Je vidieť, že tento vysoký, silný muž celý život tvrdo pracoval. Ale život ho zlomil. Pracovný úraz mu zmrzačil ruky tak, že sa stal práceneschopným. Jaroslav hovorí, že to bola ťažká rana. Ukrajinský systém sociálnych dávok nedokáže takýmto ľuďom zabezpečiť ani základné životné minimum. 

Jaroslav spolu s ďalšími ľuďmi utiekol mikrobusom z okupovaného Donecka do Záporožia ešte v roku 2014. Tam sa opäť ako-tak usadil. Invázia v roku 2022 a ruské útoky na Záporožie boli pre neho druhou ranou. Útekom do Ľvova stratil aj to málo, čo mu ešte ostalo.

Bratia albertíni pre neho znamenali záchranu. Spláca im to tým, že pomáha, kde sa len dá, ako mu to jeho obmedzené možnosti dovoľujú. Albertíni prosia ľudí dobrej vôle o modlitby, aby Jaroslav čoskoro opäť našiel vlastný, bezpečný domov a aby sa do jeho utrápeného života vrátila radosť.

Kapučíno s kapucínmi

Vďaka kapucínom a angažovanej psychologičke Ľudmile Serhijivne sa na pôde kapucínskeho kláštora v Kyjeve začala nová iniciatíva. Každý mesiac sa tu stretávajú matky, ktorých syn vo vojne zahynul alebo je nezvestný – čo je pre rodičov ešte traumatizujúcejšie. V intenzívnom päťdňovom ústraní tu majú priestor na rehabilitáciu tela, mysle aj duše.

„Tieto ženy sa izolujú a prenášajú svoju bolesť na rodinu, pretože sa nevedia vyrovnať so svojím smútkom. Vždy sa obávam, čo ja už len môžem povedať týmto ženám. Ale potom žasnem nad tým, ako veľmi sa za taký krátky čas zmenia, opäť nadobudnú odvahu čeliť životu a vzájomne nadväzovať kontakty,“ hovorí Ľudmila Serhijivna, ktorej vlastný manžel a dvaja synovia sú na fronte.

Psychologička pomáha smútiacim matkám, ktoré inak zostávajú vo svojom žiali samy, už od roku 2014. Jednu časť programu vedie brat Konštantín, kapucín, preto je názov tohto stretnutia slovnou hračkou: Kapučíno s kapucínmi.

„Zaznievajú tu ťažké otázky: prečo a ako môže Boh dopustiť, aby sa niečo také stalo. A očakávajú od nás úprimné odpovede,“ hovorí rehoľník. Rovnako dôležitý ako rozhovory a terapeutické sedenia so psychologičkou je čas vyhradený na spoločnú modlitbu – za zomrelého syna, ale aj za seba samú, aby dokázala ďalej žiť.

Kira von Bock-Iwaniuk, María Lozano, Dorota Luteránová

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi