Vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom v Náhornom Karabachu prebiehala od 27. septembra 2020; prímerie bolo dohodnuté 9. novembra 2020. Padlo v nej vyše 4 000 arménskych vojakov (čo je takmer celá generácia tamojších mladých mužov) a 90 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy. Spáchané vojnové zločiny vniesli novú krutosť do starého konfliktu a spôsobili humanitárnu katastrofu. Do vlasti sa zatiaľ mohlo vrátiť okolo 25 000 utečencov. Ostatní uviazli v Arménsku a bojujú o prežitie.
V októbri 2021 zástupcovia pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi navštívili Arménsko, aby si vytvorili obraz o aktuálnej situácii. Chceli zistiť, ako ľuďom účinne pomôcť, pretože štátna podpora sa končí a mnohé humanitárne organizácie sa už z krajiny stiahli. Využili túto príležitosť aj na to, aby sa porozprávali s niektorými rodinami utečencov. Osud svojej rodiny napríklad opísala učiteľka Lida.
Artašat je malé mesto ležiace v geografickom trojuholníku, ktorý vytvárajú Arménsko, Turecko a Azerbajdžan. Opustili sme centrum mesta a ideme po dlhej štrkovej ceste. Zdá sa, akoby nikam neviedla. Napravo i naľavo sú opustené priemyselné objekty, po-zostatky sovietskej éry. Asi po 5 kilometroch odbočíme do areálu jedného z týchto podnikov. Úplne na konci pozemku stojí dom, vyzerá opustene. No prvý dojem klame. V dverách nás už čaká Lida, blondína v stredných rokoch. Pôsobí unavene, ale teší sa z nášho príchodu rovnako ako jej nevesta Mariam a malá vnučka Nané. Kým Mariam v provizórnej kuchyni pripravuje kávu, Lida nám rozpráva, čo všetko museli minulý rok prežiť.
„V Náhornom Karabachu sa nám žilo dobre. Hoci som dlhé roky vdova, ako učiteľka som sa dokázala dobre postarať o oboch synov. Mali sme vlastný domček a všetko, čo sme potrebovali. To sa zrazu zmenilo – moji synovia vo veku 22 a 24 rokov museli 27. septembra 2020 narukovať. Zostali sme s nevestou a vnučkou samy, keď sa začalo bombardovanie. Najprv sme hľadali úkryt pod stolom. Neskôr sme sa s trochou jedla a vody skrývali v pivnici. Elektrina ani tečúca voda už vtedy neboli. Keď nás potom starší dediny informovali, že musíme odísť, šli sme do Berdsoru. Po týždni sme sa autobusom dostali do Arménska. Mali sme so sebou len jeden kufor, nič iné.
Najprv sme našli útočisko u príbuzných v Artašate. Nemohli sme však u nich zostať natrvalo, bola to pre nich veľká záťaž. Preto pol roka bývame tu.“ Ukazuje nám ich bývanie. Všetko je čisté a upratané, no vybavené iba tým najnutnejším. Elektrinu a tečúcu vodu nemajú. „Raz za týždeň chodíme po vodu k príbuzným.“ V strope je obrovská diera, cez ktorú vidieť na prvé poschodie. Na základné vybavenie nábytkom si museli zobrať úver. „Pritom ešte splácame v Náhornom Karabachu pôžičku na detskú izbu, kto-rú sme si vzali, keď prišla na svet Nané – banka nemá zľutovania. Niekedy neviem, ako to všetko zvládneme…“
Prvé štyri mesiace dostávali utečenci pomoc vo výške 150 USD. Rodiny, ktoré niekoho vo vojne stratili, dostali jednorazový príspevok vo výške 20 000 USD. Obaja synovia sa Lide, našťastie, vrátili. Starší je ťažko traumatizovaný a nie je schopný pracovať. „Mladší si našiel prácu v konzervárni o kúsok ďalej, dolu ulicou. Platený je slabo a prvú výplatu dostal až po šiestich mesiacoch. Aj ja sa usilujem niečím prispieť na živobytie – učím dvoch žiakov.“
Keď Lida rozpráva o svojom dome v Náhornom Karabachu, má v očiach slzy. „Očakáva sa od nás, že sa vrátime, keďže naše domy neboli zničené. No nie je tam bezpečne. ‚Mirotvorci‘ (ruské ‚mierové jednotky‘) umiestnení na hraniciach akoby nevideli, čo sa deje. My vieme, že náš dom obsadili Azerbajdžanci – celkom bez hanby to zverejnili na Facebooku.“
Strata strechy nad hlavou aj strata práce a s nimi súvisiaceho existenčného zabezpečenia, utrpené traumy, to všetko sužuje nielen Lidu a jej rodinu, ale i tisíce ďalších.
Katolícka cirkev sa stará o týchto ľudí aj v čase, keď už štátna podpora nefunguje. Pomáha im duchovne a psychologicky, predovšetkým pri zvládaní tráum. V rámci hmotnej pomoci zabezpečuje vhodný obytný priestor pre vojnových invalidov alebo finančnú podporu pre rodiny, ktoré si vďaka nej môžu zlepšiť bývanie (napr. postaviť si kúpeľňu, aby pri mínusových teplotách nemuseli chodiť na dvor).
Keďže mnohé rodiny prinajmenšom dočasne prišli o svojho živiteľa – či už preto, lebo pracuje v Rusku, zostal v Náhornom Karabachu, alebo sa rehabilituje –, pomáha Cirkev najchudobnejším rodinám pri získavaní práce a financovaní živobytia (v krajine totiž rastie nezamestnanosť aj ceny).
Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi podporuje miestnu cirkev. Počas nasledujúcich 15 mesiacov bude zabezpečovať balíky núdzovej pomoci pre 150 rodín v meste Goris, ktoré sa nachádza v provincii Sjunik v blízkosti hraníc s Náhorným Karabachom. Balík pre rodinu pokryje potreby na bývanie, živobytie, psychologickú aj duchovnú pomoc
Foto: Ismael Martinez Sanchez/ACN
