Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien upriamuje pozornosť organizácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi na odvážne manželky, sestry, matky a rehoľníčky, ktoré pomáhajú udržiavať vieru a nádej na vojnou zmietanej Ukrajine.
Vojna na Ukrajine nie je len útokom na nezávislý národ, ktorý bojuje o prežitie, ale aj vojnou proti rodine, ako na to vo februári upozornil vladyka Svjatoslav Ševčuk, arcibiskup Gréckokatolickej ukrajinskej cirkvi.
V situácii, keď muži bojujú na fronte, musia ženy často čeliť mnohým ťažkostiam samy, pričom na nich leží nielen bremeno výchovy detí alebo starostlivosti o blízkych príbuzných, ale aj obrovská ťarcha utrpenia, ktorá pramení z toho, že nevedia, či sa ich synovia, otcovia alebo manželia vrátia v poriadku domov, respektíve mnohé vedia, že sa už nikdy nevrátia.
Počas návštevy Ukrajiny si delegácia organizácie ACN vypočula množstvo svedectiev žien, ktoré všetkými silami bránia svoju krajinu, pomáhajú vysídlencom, pracujú s obeťami traumy alebo sa jednoducho snažia prežiť ďalší deň.
Príbehov vdov na Ukrajine je dnes priveľa
Nadija z Ľvova prišla o manžela v prvom roku vojny. Spomína si, aká dôležitá pre ňu bola podpora vojenských kaplánov: „Vždy tu boli pre mňa. Raz mesačne, až doteraz, sa stretávame na bohoslužbe za padlých v kostole. Ľudia plačú bez sĺz, kričia bez hlasu. Ja som tam vždy. A vďaka dobrej podpore a modlitbe, ktorú som dostala, môžem teraz pomáhať ďalším vdovám. Spojili sme sa do siete.“
Olha je ďalšou z týchto odvážnych žien. Keď sa v roku 2014 začala vojna, jej manžel sa prihlásil ako dobrovoľník na ochranu hraníc krajiny pred zahraničnou inváziou. Olha hovorí, že od tohto momentu sa jej život úplne zmenil. Jej rodina sa stala „vojenskou rodinou“. Olha mala 26 rokov a jej dcéra nedávno dovŕšila päť rokov. Zo dňa na deň sa jej život zhrnul do jediného slova: čakanie. Čakanie v neustálom striedaní telefonátov a návštev doma. Štyri mesiace na fronte, dva mesiace doma. „Keď je váš manžel na fronte, žijete z nádeje, všetko sa točí okolo čakania a telefonátov. Náš druhý syn Ustym má teraz šesť rokov. Život sa komplikuje, celé dni trávite vysvetľovaním deťom, prečo tu nie je ich otec,“ hovorí Olha pre ACN. Každý deň im volal a hovoril, že sa má dobre. „Mne to stačilo, mohol zavolať kedykoľvek počas dňa alebo noci,“ vysvetľuje. Potom jeho prápor dostal za úlohu brániť Charkov. „Jeho posledný telefonát prišiel v noci o 23.00 a ja som mu povedala: ‚Zavolaj mi zajtra, lebo teraz si veľmi unavený.‘ Zomrel 17. apríla 2022 o 6.30 ráno. Povedali mi, že budova, v ktorej bol, sa dostala pod paľbu. Bola som si istá, že sa vráti. V skutočnosti, stále čakám a dúfam, že sa mi ozve cez WhatsApp,“ hovorí. Rodiny tých, ktorí boli zabití v boji, by to bez duchovnej podpory, ktorú poskytujú vojenskí kapláni, nezvládli. Potvrdzuje to aj Olha: „Moje deti prešli veľmi ťažkým obdobím a kapláni im pomohli dostať sa z toho. Najmä dvaja z nich sa o nás starajú tak dobre, že moje deti teraz hovoria že majú troch otcov.“
Byť manželkou vojaka na fronte znamená veľa utrpenia
Natalja je matkou trojročného dievčatka. Jej manžel je na fronte už 18 mesiacov. Je jednou z osôb, ktorým poskytuje podporu a sprevádzanie Dom milosrdenstva, ktorý založila Ľvovská arcidiecéza. „Tu sa necítim osamelá a môžem hovoriť o svojich obavách. Byť manželkou vojaka na fronte znamená veľa utrpenia. Jediné, čo chcete, je, aby váš manžel prežil. Ale práve teraz sa mi zdá, že všetci nesú bremeno – všetci moji priatelia, moja rodina; nechcem im spôsobovať ďalší smútok. Príchod sem mi dáva stabilitu, pre moje vlastné dobro aj pre dobro môjho manžela. Pomáha mi to chrániť sa pred šialenstvom a vďaka tomu sa cítim silnejšia. Umožnilo mi to vrátiť sa do normálneho života; predtým som sa túlala ako stratený duch,“ hovorí s vďakou Natalja.
V Kyjeve pracuje psychologička Ljudmila aj s vojenskými rodinami, najmä s tými, ktorých deti zomreli alebo, čo môže byť ešte horšie, sú nezvestné. „Ženy, ktoré stratili dieťa, sa izolujú a zaťažujú svoje rodiny, pretože sa nevedia vyrovnať so svojím smútkom. Vždy sa obávam, čo môžem týmto ženám povedať, ale potom žasnem nad tým, ako veľmi sa za taký krátky čas zmenia, získajú späť odvahu čeliť životu a začať budovať siete,“ uvádza Ljudmila Serhijivna, ktorej vlastný manžel a dvaja synovia sú na na fronte.
Modlitba – najsilnejšia obrana
Ľvov je pomerne ďaleko od frontu, ale prijal mnoho vysídlených ľudí, keď Rusko začalo svoju rozsiahlu inváziu. Vďaka financiám od ACN už sestry albertínky pracovali na výstavbe útulku na pomoc ľuďom bez domova, ktorý je teraz užitočnejší ako kedykoľvek predtým. „Na stavebný projekt sme si naozaj vybrali najťažšie možné obdobie. Najprv pandémia, potom vojna,“ povedala sestra Hieronyma. „Ale práve teraz je dom potrebnejší ako kedykoľvek predtým a je to ako zázrak, že je teraz postavený. Štyridsať žien bez domova, vrátane tých s novorodencami, tu môže nájsť útočisko,“ vysvetlila, zatiaľ čo biskup Mieczyslaw Mokrzycki so smiechom podotkol, že kaplnka v ženskom dome je väčšia ako v susednom mužskom kláštore, „pretože ženy sa viac modlia“.
Silu modlitby by sme nemali podceňovať. Sestra Klara, predstavená benediktínok v Ľvove, dostáva časté žiadosti o modlitbu od ukrajinských vojakov. „Najviac nám nepomáhajú raketové obranné systémy, ale modlitba. To je naša najsilnejšia zbraň. A keď sa spýtam vojakov, čo potrebujú, odpovedajú to isté: ‚Vaše modlitby.‘“
