Život zasvätený Bohu patrí k Cirkvi od samého začiatku. Bohatstvo duchovnosti sa pretavilo do spoločenstiev, ktoré slúžia Bohu i ľuďom na všetkých kontinentoch. Výnimočné postavenie v tejto službe majú ženské komunity.

• Ako vznikli rehole a mníšske rády?
• Čo je poslaním rehoľných sestier?
• Čím sa vyznačujú jednotlivé spoločenstvá, a ako sa mladá žena môže stať rehoľnou sestrou?
• Čo je to klauzúra a z čoho sestry žijú?

Vznik ženských reholí

Počiatky rehoľného života siahajú do prvých storočí po Kristovi. Prvou formou bolo zasvätené panenstvo, keď sa mladé ženy rozhodli žiť v čistote a službe Bohu. Už v listoch sv. Pavla nájdeme zmienky o nevydatých pannách, ktoré “rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom.” (1 Kor 7,34)  V židovskej tradícii, vychádzajúc zo Starého zákona, pojem zasvätenie označuje oddelenie predmetov, miest alebo ľudí pre službu Bohu.

Zasvätení patria výlučne Bohu, majú teda byť čistého srdca. Latinčina pre náboženskú čistotu používa pojem castus, čo podobne ako starozákonné chápanie zahŕňa oddelenosť, výlučnosť a čistotu.

Podobne od počiatkov kresťanstva sa rozvíjal aj komunitný život zasvätených mužov i žien. Túžba žiť v hlbšom spojení s Bohom viedla prvých eremitov – pustovníkov do samoty púšte. Ich asketický spôsob života čoskoro pritiahol nielen ľudí, ktorí u púštnych otcov a matiek hľadali radu pre svoje rozhodnutia. Pribúdali aj záujemcovia o život v modlitbe a odriekaní, a tak v pustatinách Sýrie a Egypta postupne vznikali mníšske spoločenstvá, označované aj ako cenobiti. Prvý kláštor založil sv. Pachomios Veľký okolo roku 320 v hornom Egypte. Ženské cenobitské spoločenstvá čerpali inšpiráciu z už jestvujúcej formy zasväteného panenstva.

Sv. Bazil Veľký zostavil okolo roku 350 mníšsku regulu, ktorá vychádzala z pravidiel Pachomiovho kláštora. Stala sa základom nielen pre väčšinu ortodoxných kláštorných spoločenstiev, ale pre západné mníšstvo. Sv. Benedikt z Nursie napísal okolo roku 540 svoju Regulu, ktorou sa dodnes riadia kláštory na celom svete, vrátane ženskej odnože – benediktínskych mníšok. Práve benediktínky možno považovať za prvý ženský mníšsky rád na kresťanskom západe. Neskôr vznikli ďalšie mníšske ženské spoločenstvá ako cisterciánky, kartuziánky, kamaldulky či trapistky. Premonštrátske kanonisky a augustiniánske mníšky sa zas odvolávajú na regulu sv. Augustína.

Pravidlá života mníšskych spoločenstiev napĺňajú Benediktov odkaz Ora et labora – Modli sa a pracuj. Mnísi a mníšky sa niekoľkokrát denne schádzajú na slávnostnú spoločnú modlitbu hodín. Kladú dôraz na rovnováhu medzi vzťahom k Bohu a k spolubratom či spolusestrám a predpisujú jednoduchý, bratský spoločný život na jednom stálom mieste. Nosia jednoduchý odev nazývaný habit, ktorým vyjadrujú svoje zasvätenie a tiež príslušnosť k rádu. Súčasťou ženského habitu je závoj.

Rôznorodé spirituality

Popri mníšskych rádoch, žijúcich v klauzúre, vznikli v stredoveku ako odpoveď na potreby doby žobravé rády, napríklad františkáni a dominikáni. Ustálili sa sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti (čiže evanjeliové rady) ako syntéza evanjelia a smernica pre Imitatio Christi, čiže napodobňovanie Krista.

Benediktínsku stabilitas zamenili za putovanie tam, kde bolo potrebné zvestovať Krista. Kým žobraví bratia aktívne pôsobili v pastorácii, kázali a chodili medzi ľudí, ich ženské vetvy stále žili kontemplatívnym spôsobom života za múrmi kláštorov, a svojimi modlitbami podporovali apoštolát bratov. Patrili medzi ne klarisky, dominikánky či karmelitánky.

Prevažne v 17. až 19. storočí vznikali apoštolsky činné kongregácie, ktoré si na základe niektorej pôvodnej reguly vypracovali vlastné konštitúcie. Často sa opierali o už jestvujúcu spiritualitu (ako františkánske, dominikánske, karmelitánske či premonštrátske kongregácie, sestry Congregatio Jesu), alebo odpovedali na Božie volanie k novej forme duchovnosti (boromejky, vincentínky – satmárky, školské sestry, milosrdné sestry a ďalšie). Spoločenstvá sestier vznikali buď samostatne, alebo v prepojení s charizmou mužských rehoľných kongregácií, napríklad Inštitút Dcér Márie Pomocnice (“saleziánky”) či Misijná kongregácia služobníc Ducha Svätého (“verbistky”).

Dvadsiate storočie a najmä druhý vatikánsky koncil priniesli obnovu mnohých reholí a tiež nové podoby zasväteného života, ktoré odzrkadľovali rýchlo sa meniace potreby doby. Mladé ženy odpovedali na Božie volanie aj vstupom do rôznych sekulárnych inštitútov, fraternít, hnutí či cirkevných rodín zasväteného života, ako napríklad Spoločnosť sociálnych sestier, Fraternita malých sestier Ježišových, Komunita Blahoslavenstiev, Fraternita Jeruzalem či Rodina Panny Márie.

Poznávacím znakom členiek nových inštitútov už nemusí byť habit so závojom – môžu nosiť jednoduché civilné oblečenie a prívesok, odznak či prsteň svojho spoločenstva.

Ako sa z mladej ženy stane rehoľná sestra? 

Hoci každé rehoľné spoločenstvo má pri formácii svoje špecifiká, základná púť mladej ženy k celoživotnému záväzku zasvätenia býva podobná. Prvým krokom je postulát, keď kandidátka spoznáva spoločenstvo zblízka. Nasleduje noviciát, počas ktorého môže prijať habit a rehoľné meno. Novicka žije v komunite, zúčastňuje sa na modlitbách a spolu s ďalšími novickami dostáva rehoľnú formáciu.

Po vzájomnom rozlišovaní predstavených i novicky môže po roku či dvoch pristúpiť k dočasnému záväzku na ďalší rok alebo dva. Takzvané dočasné sľuby sa po uplynutí tejto doby môžu niekoľkokrát predĺžiť na podobné obdobie. Sestra “v junioráte” je plnohodnotnou členkou komunity vrátane účasti na apoštolátoch, a skúma, či celoživotná cesta v chudobe, čistote a poslušnosti v konkrétnom inštitúte zodpovedá Božej vôli pre jej život.

Napokon, zhruba po uplynutí 6-8 rokov od vstupu, sa rehoľníčka rozhodne pre zasvätenie Bohu podľa charizmy spoločenstva na celý život zložením večných sľubov. V rádoch sa večné sľuby nazývajú aj slávnostnými sľubmi. Aj po nich sa sestra zúčastňuje tzv. permanentnej formácie v oblasti spirituality, teológie či biblických štúdií.

Klauzúra 

Väčšina sestier žije v klauzúre, čiže pre laickú verejnosť uzavretom priestore kláštora, či domu. Pri apoštolských reholiach ide prevažne len o súkromné priestory izieb, v ktorých sestry bývajú, a do spoločných priestorov ako kaplnka a refektár (jedáleň) majú prístup aj návštevníci zvonka.

Kontemplatívne rehoľné spoločenstvá bývajú v prísnom odlúčení od vonkajšieho sveta. V klauzúre sa nachádza celý komplex kláštorných budov, a oddelenosť od sveta často znázorňuje mreža v kostole či v hovorni. Ich povolaním je predovšetkým modlitba, ktorej sa podriaďujú všetky ostatné aktivity. Forma modlitby a denný program môžu byť rozličné v závislosti od spirituality a pravidiel života konkrétnej rehole: večná poklona Sviatosti oltárnej, modlitba hodín, tichá kontemplácia alebo spievaná liturgia.

Okrem modlitby sa sestry striedajú v komunitných službách, či pri bežných domácich prácach. Väčšinu dňa strávia v mlčaní, aby boli disponované pre Boha. Príležitosť na rozhovor je pri pravidelných rekreáciách, čiže vyhradenom voľnejšom čase pre celú komunitu. Na komunikáciu so svetom za múrmi kláštora sú určené sestry; ostatné vychádzajú von len v najnutnejších prípadoch.

Klauzúrne sestry tak môžu napĺňať svoje povolanie výlučného darovania sa Bohu, prinášať mu prosby, chvály a vďaky nielen vo svojom mene, no i v mene celej Cirkvi a všetkých veriacich. Celou svojou bytosťou zástupne za všetkých ľudí odpovedajú na nezaslúženosť lásky, v ktorej Boh stvoril človeka a vykúpil ho svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.

Bohaté ovocie 

Dnes na celom svete pôsobí viac ako 600 000 sestier. V kontemplatívnych klauzúrnych kláštoroch ako znamenie nezaslúženej Božej lásky udržiavajú plameň neustálej modlitby poklony, chvály a príhovoru za svet, a rôznymi ručnými výrobkami si zarábajú na živobytie.

V činných kláštoroch a spoločenstvách sa venujú apoštolátu, niektoré sú činné na misiách v rozvojových krajinách. Sestry na všetkých svetadieloch vedú školy a škôlky a vyučujú v nich, zakladajú a pracujú v nemocniciach, hospicoch, domovoch pre seniorov, v detských domovoch. Starajú sa o chudobných, utečencov, vysídlené osoby, vylúčených či sociálne znevýhodnených. Pomáhajú biskupom na biskupských úradoch a kňazom vo farnostiach či na pútnických miestach, pripravujú deti i dospelých na prijatie sviatostí, vyučujú katechizmus a sprevádzajú mládež i rodiny.

Ponúkajú možnosť pobytov v kláštoroch či duchovného sprevádzania, duchovných obnov a exercícií. Tam, kde nie je dostatok kňazov, vedú bohoslužby slova a veriacim prinášajú Eucharistiu. Podporujú miestne cirkvi výrobou hostií, ornátov či liturgických predmetov. Pracujú aj v médiách, vydávajú kresťanskú literatúru, tvoria filmy a sú činné v akademickej oblasti.

Na Slovensku žije okolo 1880 rehoľných sestier, združených v 40 rímskokatolíckych a 4 gréckokatolíckych rehoľných inštitútoch, ako uvádza štatistika reholí z roku 2020. Kontemplatívne klauzúrne rehole pôsobia na šiestich miestach, apoštolské inštitúty v mestách a dedinách na celom území Slovenska, kde sestry pracujú v rôznych sférach.

Z čoho sestry žijú?

Rehoľníčky a sestry v sekulárnych inštitútoch pracujú v bežných povolaniach, za ktoré dostávajú plat. Pôsobia napríklad ako učiteľky, lekárky, profesorky, ekonómky, katechétky, ošetrovateľky, sociálne pracovníčky, autorky, vedecké pracovníčky, asistentky, sekretárky. Svojou prácou prispievajú k chodu svojho spoločenstva a zabezpečujú platenie energií a údržby domov. Pomáhajú tiež sestrám, ktoré vykonávajú prácu bez platenej mzdy – napríklad misionárky, novicmajsterky a formátorky či kostolníčky, a aj spolusestrám v dôchodkovom veku.

Niektoré kongregácie majú špeciálnu charizmu, ktorú napĺňajú všetky jeho členky a podľa potreby si dopĺňajú zodpovedajúce vzdelanie. Členky iných inštitútov vykonávajú rôzne povolania podľa svojich preferencií a po práci sa v kláštore stretávajú na spoločných modlitbách.

V prevažnej väčšine rozvojových krajín rehoľníčky pracujú bezodplatne. Obetavo a nezištne slúžia všade tam, kde je to potrebné, bez nároku na odmenu. Ich skromné živobytie a prostriedky na fungovanie rehoľných škôl či nemocníc, výdajní jedla či sirotincov im pomáhajú financovať spolusestry z iných krajín. Často však ani tieto prostriedky nepostačujú, a preto sa sestry v dôvere v Božiu pomoc obracajú na dobrodincov s prosbou o podporu činnosti v prospech najslabších.

Rehoľníčka alebo mníška? 

V bežnej reči sa sestry často označujú slovom mníška. Tento pojem je ženskou podobou pôvodného latinského slova nonnus, čiže mních. Podľa cirkevného práva sa tak nazývajú len sestry, ktoré žijú v monastických klauzúrnych spoločenstvách, sú členkami rádov a skladajú slávnostné večné sľuby. Väčšinou sú viazané na konkrétny kláštor, v ktorom strávia celý život.

Zasvätené ženy, ktoré patria k niektorej z kongregácií alebo sekulárnych inštitútov, používajú oslovenie rehoľná sestra alebo rehoľníčka či sestra. Na konci formácie skladajú večné sľuby, označované aj ako doživotná profesia, a venujú sa aktívnemu povolaniu modlitby a apoštolátu. Môžu zmeniť miesto svojho pôsobenia podľa toho, kam ich predstavení potrebujú poslať. Rehoľné sestry slúžia aj ako misionárky v rôznych krajinách.

Rehoľné sestry a pomoc ACN

Boh na trápenie vo svete odpovedá aj povolaním veriacich do zasväteného života a k misijnej službe. Rehoľné sestry svojou prítomnosťou v rôznych kútoch sveta a rozličných službách napĺňajú poslanie Cirkvi sprítomňovať Kristovu lásku vo svete. Sestry pomáhajú chudobným, hladným, osamelým, nevedomým a utláčaným bez rozdielu vierovyznania či národnosti všade, kam prídu.

Pomôžme im dnes, aby mohli aj zajtra pomáhať druhým. V pápežskej nadácii ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi dlhodobo podporujeme desiatky komunít rehoľných sestier po celom svete:

• Sestry Ježiša a Márie v Sýrii, ktoré pomáhajú rodinám v núdzi
• Kontemplatívne karmelitánky v Burundi, kde sa zasadzujú za zmierenie medzi obyvateľmi
• Dominikánky v Iraku, kde postavili školu
• Sestry z Kongregácie sv. Jozefa na Ukrajine, ktoré pomáhajú obetiam vojny
• Františkánky v Kolumbii, ktoré varia pre utečencov a modlia sa s nimi
• Františkánky svätého Kríža v Libanone, ktoré sa napriek nedostatku všetkého obetavo starajú o psychiatrických pacientov, a mnohé ďalšie.

Spolu so slovami vďaky za pomoc a podporu nás sestry nezabúdajú uisťovať o ich neprestajnej, dennodennej modlitbe za všetkých dobrodincov ACN.

Dorota Luteránová

Foto: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, Ismael Martínez Sánchez / ACN