Shafique Masih z Pakistanu sa skrýva už takmer dve desaťročia, a to napriek skutočnosti, že ho súd roku 2001 oslobodil spod obžaloby. Bol jedným z dvoch kresťanov obvinených z hanobenia islamu v máji 1998 počas protestov vo Faisalabade v provincii Pandžáb. Protesty vyvolal rozsudok smrti pre kresťana obvineného z rúhania.
Masih pracuje ako zvárač v prenajatých priestoroch a žije so svojou rodinou v azylovom dome, ktorý zriadila Národná komisia pre spravodlivosť a mier Konferencie biskupov Pakistanu (NCJP). O svoje skúsenosti sa podelil s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
„Pred obvinením som prevádzkoval zváračskú dielňu v dedine blízko Faisalabadu. O platbu za elektrinu som sa delil s dvomi ďalšími mužmi vrátane Majeeda, moslima, ktorý mal obchod s tandoorom (hlinenou pecou) a predával chapattis (miestne chlebové placky). Svoj podiel nezaplatil tri mesiace. Tvrdil, že míňam viac elektriny. Niekoľkokrát sme sa veľmi pohádali.
Práve som mal dostať platbu vo výške 300 000 rupií (1 810 $), aby som vyrobil 25 žalúzií na jedno trhovisko. Majeed mi túto zákazku závidel, a preto ma obvinil z účasti na protestoch proti zákonu o rúhaní vo Faisalabade, ako aj z hanlivých vyjadrení o prorokovi Mohamedovi.
Keď som 31. mája 1998 pracoval v dielni, zhromaždili sa pred ňou nejakí muži. Moji spolupracovníci ma varovali, že sa chystajú diskutovať o obvineniach vznesených proti mne. Poradili mi, aby som zatvoril, išiel domov, a tak predišiel problémom. O 16.30 toho dňa okolité mešity vyzvali všetkých, aby vypli rádiá, magnetofóny aj televízory a vypočuli si dôležité oznámenie: vyhlásili, že niekto urazil svätého proroka. Večer sa pri mojom dome zhromaždil dav ľudí ozbrojených horiacimi fakľami a palicami. Vyhrážali sa, že ho podpália. Majeed ma vyvolal von a masa ma ťahala na križovatku na hlavnej ceste, kde sa už zbehli stovky mužov zo susedných dedín.
Mojim známym sa podarilo schovať ma do školy za dedinou – mali obavu o môj život. Začuli sme výstrely, niekto skúšal zničiť bránu. Majiteľ neďalekej továrne zavolal políciu, do školy dorazila o pol hodinu neskôr. Keďže nechcela riskovať útok na policajnú stanicu, ešte v noci ma previezli do centrálnej väznice vo Faisalabade.
Tri roky väzenia boli peklom. Spoluväzni niekoľkokrát plánovali, že ma zabijú v mojej cele. Niekedy bola zámka na dverách ponechaná zámerne otvorená, aby na mňa mohol ktokoľvek zaútočiť. Obvinili ma v dvoch prípadoch; na každý sa vzťahoval trest 5 – 7 rokov väzenia. Bohu ďakujem za slobodu!
Po prepustení roku 2001 ma ubytoval jeden kňaz. Staral sa o mňa ako o vlastného syna a zároveň zabezpečil všetko, čo potrebovala moja rodina, a to najmä počas sviatkov ako Vianoce a Veľká noc. Roku 2003 sme sa presťahovali do dvojizbového bývania v jednej štvrti. Nemali sme elektrinu a v okolí neboli žiadne obchody. Každú noc bol problém s komármi. Narodili sa tam moje štyri deti. Dve najmladšie, teraz 12-ročné dvojčatá, mi pomáhajú v zváračskej dielni, pretože sa mi na ľavom oku vytvoril sivý zákal. Pre pandémiu nie je v súčasnosti veľa objednávok. Dom sa nám rozpadáva. Múr zadného dvora sa vlani počas monzúnových dažďov zrútil a dvor je zaplavený odpadovou vodou. Na obnovenie toalety som si musel zobrať úver.
Som vďačný NCJP za poskytnutie právnika, súčasného ubytovania aj zariadenia do zváračskej dielne. Moja najstaršia dcéra sa minulý rok vydala. Pravidelne navštevujeme blízky katolícky kostol. Hrám na harmóniu pre spevokol, zájdem k priateľom do obchodu s hudobnými nástrojmi. Niekedy idem pozrieť aj bratov do dediny Bagywal, ale to vždy iba v noci.
Zákon o rúhaní sa tu zneužíva proti nevinným. Ak niekto pri obvineniach mlčí, je podozrivý. Ak sa pokúša na ne reagovať, jeho tvrdenia sú prekrútené. Musí sa to skončiť. Bojím sa o svoje deti aj o ich vyhliadky do budúcnosti – všetky prerušili školy, ktoré navštevovali.“
Nadácia ACN pravidelne podporuje prácu Národnej komisie pre spravodlivosť a mier, ktorá pomáha obetiam zákona o rúhaní a poskytuje im právnu pomoc.
